𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 9

Zobudila som sa na príjemne lúče, ktoré ma šteklili na líci.

Zaspali sme tu.

Jeho hlava ležala na mojom bruchu. Slabo som mu vošla prstami do vlasov. Pousmiala som sa nad jeho výrazom. Vyzeral ako šteniatko.

Haha.

Kto by povedal, že práve ja, drsné dievča, sa zamiluje do šteniatka.

Moje myšlienky sa zastavili, keď sa jeho oči pomaly roztvorili.

"Zhasni to slnko..." zamumlal rozospato a ešte viac vryl hlavu do môjho brucha.

"Noták, neleňoš. Ideme sa učiť." šťuchla som do neho.

Včera večer sme sa rozprávali celú noc. Hovorila sme o tom, ako tu teraz bude. O tom, ako sa bude stále učiť. Ako na to nebudeme myslieť. Ako budeme spolu.

Ale aj napriek tomu dlhému rozhovoru, stále som cítila, že to tak nebude. Nie je to niečo, čo proste presuniete na iný termín. Je to niečo, čo príde samo. 

"To ma na nohy nedostane." zamumlal mi do brucha.

"A ja ťa na nohy nedostanem?" zdvihla som šibalsky obočie.

"Na čo to zase myslíš!" zapišťal. Okamžite sedel na zadku a pretieral si oči. "Najprv chcem raňajky..." zamumlal si pre seba. "Potom by sme mohli prebrať nejaké učivo." prehrabol si vlasy a nespokojne zamľaskal.

"Súhlasím." pousmiala som sa spravila si z ruky šilt. Moje oči zažívali šok z prudkého ranného slnka.

Môj pohľad spadol dole k jeho rukám, o ktoré sa opieral.

Pod jeho prstom sa trblietala malá kôpka prachu, ktorý sa strácal v tráve.

Slabo som svojou rukou poposunula to jeho a prešla po tráve s trblietkami. Získala som si tým jeho pozornosť. Na slová som sa nezmohla. Proste som sa zhlboka nadýchla, a potom to vypustila.

Jeho ruka chytila tú moju, a prach prisadol svojim telom. Jeho oči žiarili. Slabo sa na mňa usmial, a potom mi venoval krásny bozk, na ktorý nikdy nezabudnem. Bol pomalý, jemný a romantický. Taký, ktorý si môže každé dievča len vysnívať.

Potom sme sa už len v behu pobrali dnu do domu, kde nám mama vyčítala, že sa o nás bála celú noc. My sme sa z toho snažili vykrútiť, ale ona nás napokon naháňala handrou po kuchyni.

Celý plán sme dodržali. Raňajky. Učenie. Poobede sme išli na piknik spolu s Tiff. Tá ako vždy naháňala všetko, čo lietalo. Sebastian po mne len pokukoval, nedovolila som mu sa ma ani dotknúť. Bola tam Tiff. To, čo je medzi nami ostane medzi nami. Nebudeme to nikomu vešať na nos.

"Hey! Spravila som čaj!" kričala na nás Melinda s úsmevom na tvári.

Všetci sme sa otočili.

Tiff sa hneď rozbehla. Takže bolo rozhodnuté.

Začala som všetko baliť spolu so Sebastianom.

Bolo mi jasné, nad čím premýšľa.

"Nemôžme jej to povedať." hovorila som počas skladania deky. "Vravela to,..."

"Viem." včera som mu všetko povedala. A keď všetko, tak všetko. "Ale ona je jediná, ktorá by nám v tom nemusela brániť." skladal jedlo do koša.

"Ale povieme jej to až keď si budem istá." pozrela som mu do očí. Slabo prikývol a pokračoval.

Všetko sme pobalili. Som rada, že sme sa so Sebatsianom zhodli. Melinda nie je zlá. Ale,...neviem. Nechcem do toho nikoho ťahať. Na druhej strane, po ceste som si uvedomila, že by mala vedieť o tom, že mala pravdu. že je Sebastian hviezda. To jej priznať môžem.

"No konečne. Nejako často vysedávate na tom poli. Mama musí mať radosť z kliešťov." zasmiala sa, a zase sa zababušila do tej deky.

"Vonku je teplo, a vy sa stále zakrývate do tej hrubej deky." musela som  poznamenať. Usadila som sa do svojho kresla oproti nej, ako vždy. Sebastian pokračoval až k sedačke. Nezabudol mi však vyslať nahnevaný pohľad, že som sa od neho odtrhla, ba dokonca odmietla sedieť vedľa neho.

"Dostala som ju od svojho manžela." jednoducho vysvetlila a deku pohladila pohľadom.

"Melinda?" ozvala sa Tiff vedľa Sebastiana. Zobrala do rúk veľkú šálku, musela ju dokonca držať dvoma rukami. "Prečo nemáte deti?" dokončila a pozrela na ňu.

"Nestaraj sa,..." potichu som ju napomenula.

"Nechaj ju, Jull." vyslala mi úsmev Melinda. Má akúsi dobrú náladu. Ona vždy. "Ako som vravela, môj manžel zomrel. Nestihli sme ich mať." pousmiala sa a odpila si z čaju.

"A vy už nemáte nikoho iného." zkonštatovala. Nebránila som jej. Nech si hovorí, čo chce. Je predsa malé dieťa. Tie bývajú úprimne. Keby som to povedala ja, bola by som hneď nevychovaná.

"Tak nejak." mykla plecami. Stále s úsmevom na perách.

"To máte blbé. U nás doma mám ja mamu a Jull má Sebiho." odpila si.

Nad jej konštatovaním som sa skoro zadusila vlastnými slinami.

"Ako prosím?" nenechala som to len tak.

"Ste spolu hrozne často. Viac ako s hocikým iným. Keby sme neboli súrodenci, povedala by som, že spolu chodíte." mykla plecami a zase si odpila.

Pozrela som zmetene na Sebastiana.

Keby sme neboli súrodenci, povedala by som, že spolu chodíte.

Ale my sme,...

Sme súrodenci. Nevlastní. Ale sme. Cez to všetko. Čo mama? Čo Tiff? Ja,...vôbec som si neuvedomila, akým smerom sa moje city vyvíjajú.

Bez slova som sa ako raketa postavila a rýchlym krokom odtiaľ odišla. Počula som Melindu, ako niečo kričí. Počula som Tiff. Nepočula som Sebastiana. A toho jediného som počuť chcela.

Tiež si uvedomil, čo sa deje.

Ako sa mi to vymklo z kontroly.

Je to moja vina.

Ja som stále posúvala hranice. Až nakoniec zmizli.