𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

3 1

"Ďakujeme, nabudúce zopakujeme." objala sa mama s Melindou, a chytila do rúk Tiff, ktorá to už nevydržala, a zaspala. Bolo niečo okolo desiatej večer, keď sme sa rozhodli konečne opustiť Melindin dom.

Sebastian sa ponúkol, a prebral Tiff do svojich rúk. Potom sme sa ponáhľali domov.

Celú cestu som bola pozadu a sledovala jeho chrbát.

Za celý ten čas sa na mňa ani raz nepozrel. Nedal najavo, že som tu. Úplne ma odstavil. Nechápala som. Nič som predsa nespravila. Práve naopak. Všetko som urovnala. Nechápem, prečo je taký odporný. Taký ignorant.

So založenými rukami som sa presunula až ku nám domov. Do mojej izby. Až keď som si sadla na moju posteľ, uvoľnila som stisk. Ako kôpka nešťastia som sa prikryla pod perinu a zavrela oči.

Neviem, či som zaspala pomaly alebo rýchlo. Čas som neriešila odkedy sme sa presťahovali. Ale zaspala som uzavretá medzi mojimi myšlienkami, ktoré ma tlačili na srdci. Bolo to bolestivé zaspávanie.

Ráno som sa zobula v tej polohe, ktorej som zaspala.

Nemyslela som na včerajšok.

Zišla som si svoje schody a usadila sa ku stolu ku ostatným. Boli tam všetci. Tiff sa hrala s cereáliami. Mama bola za linkou. Sebastian pokojne jedol raňajky.

"Dobré ránko." usmiala sa mama a hneď sa otočila späť k linke.

"Ako si sa vyspala?" vyškerila zuby Tiff.

"Dobre." pousmiala som sa. Klamala som. Očividne, mi to stále ide, len nie pri Sebastianovi. "Budeme sa dnes učiť?" po váhaní som sa otočila na Sebastiana, ktorý len prikývol do taniera. Trochu ma mrzelo, že ho to neprešlo. Stále sa na mňa hnevá? A vlastne za čo? Samozrejme, že to nebude len o učení.

Tak ako sme pokojne jedli pri raňajkách, tak sme ich aj ukončili. Hneď ako prešla hodina od raňajok, vyštartovala som z izby, a vyklopkávala Sebastianovi na dvere izby. Keď mi konečne otvoril, premeral si ma pohľadom. Potom mi uvoľnil cestu, a ja som dostala chuť otočiť sa a nechať ho tam.

Vošla som.

Zavrela dvere.

Učebnicami som silno buchla po stole.

Jeho pohľad sa prudko otočil na mňa.

"Čo máš za problém?!" vyštartovala som hneď na neho. Nedivte sa mi. Držím to v sebe už dva dni. Naozaj nemám chuť na ťažký ignor.

"Poďme sa učiť." odbil ma, a obišiel ma smerom k učebniciam.

"Ako to myslíš?!" nedala som sa. "Nemôžeš ma len tak ignorovať!" prišla som ku nemu a zúrila na heo chrbát, ktorý mi ukazoval, nakoľko čítal obsah kníh na stole. "Od včera si ako vymenený! U Melindy si sa na mňa ani nepozrel! Večer si mi nedal pusu na dobrú noc! Ráno pri raňajkách som ti nestála ani za to blbé "Dobré ráno", a keď môžme byť konečne spolu, tak sa ideš hrať na poctivého žiaka?! Nechá-"

"Počula si Tiff?" prerušil ma. Nechápala som. "Sme ako súrodenci. Čo by na to povedala tvoja mama? Sama si vravela, že súrodenci sa nemôžu milovať. Že je to choré. " otočil sa ku mne čelom.

"Včera som jej to povedala." povedala som potichu. Jeho telo sa naplo. Čakal, kedy to dokončím. "Povedala, že ak to tak cítime, ona nám brániť nebude." pozrela som mu do očí a nervózne si preplietala prsty.

"Naozaj?" uvoľnil stisk.

Len som slabo prikývla.

Pozdvihol kútiky a spustil ruky ku telu. Následne ich natiahol a ja som mu vošla do náruče. Jeho hlava sa pokojne položila na moje rameno a ja som tú svoju zase zaborila do toho jeho. Ruky som pevne uzamkla za jeho krkom a tie jeho ma zase obraňovali na páse.

Tak hrozne mi to chýbalo.

A to to bol len deň.

Predstava, že odíde navždy. Prišla mi na um. Ale, nechcela som sa s ňou dlho zaťažovať,...nie teraz-

"Takže, čo bude s tým učením?" zamrmlala som mu do ramena.

Len sťažka povzdychol a ešte silnejšie ma pritiahol proti svojmu telu.

"Takže, asi nič,..."