𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 4

Pomaly som sa posadila. Bola hlboká noc a vietor mi fúkal do izby cez otvorené okno. Nedávalo to zmysel. Pravdepodobne som sa kvôli tomu zobudila. 

Nohy som položila na studenú dlážku a pomaly sa dotackala ku oknu, ktoré som následne zavrela. Vietor utíchol a ja som sa chcela vrátiť späť do postele, keď v tom som niečo započula. Akoby mi niekto privrel dvere. Práve teraz. Bola som zmetená, vietor už nebol, takže to musela byť nejaká osoba. Pravdepodobne Tiff, ale čo  by robila o takejto skorej rannej hodine hore? 

Zvedavosť mi nedala, a tak som sa potichu dostavila ku dverám, ktoré som pomaly otvorila. Na chodbe nikto nebol. Porozhliadla som sa po smeroch chodby, ale nikto tu nebol. Iba tma a ticho. Bola noc, je to pochopiteľné.

Chcela som sa vrátiť späť, ale tentokrát som započula privretie dverí z inej izby. Sebastianovej. Ten idiot. Takto ma desiť! To on! Ja mu dám!

Bez slov slov som sa dostavila k jeho dverám a otvorila ich. Chcela som spustiť výčitky, ale nemohla som. Všetko, čo so videla, bol chlapec, ktorý pokojne spal vo svojej jednoduchej posteli pod otvoreným oknom. Jemný vietor mu ťahal na vlasy, a tie sa jemne nadvihovali. V tom momente sa mi zdal akoby naozaj spadol z neba. Vyzeral nádherne. Až sa mi zastavili zmysli, a ja som nebola schopná čo i len pohybu.

V tom sa trochu pomrvil. Bola som smutná, že ten dokonalý obraz sa trochu porušil, ale odhalil niečo nové. Trochu sa posunul ku oknu. Nechal za sebou však prach. Malé trblietky, ktoré som spoznávala. Boli identické s tými, ktoré má Melinda. 

Zastavilo sa mi srdce. To predsa nemôže byť pravda.

Okamžite, ale predsa potichu som ku nemu prišla. Sadla som si na voľné miesto a prešla po prachu pri jeho ruke. Trblietal sa pod mesačným svetlom. Akoby sa vo mne niečo zlomilo. Slzy sa mi nahrnuli do očí.

Pozrela som sa mu do tváre, ktorá vyzerala tak prekrásne. Nechápem, že som si to doteraz nevšimla. A teraz ho mám stratiť? Po tom všetkom? Po všetkých tých prekážkach? Po všetkých tých citoch? Skočila som pohľadom opäť na prach. Nedokázala som sa naň dlho pozerať. 

Radšej som pohľad premiestnila na spiaceho chlapca, ktorého tvár by konkurovala toľkým knižným chlapcom. Jeho dokonalé mihalnice. Pokojná spiaca tvár. Prekrásne telo. Husté vlasy. Nikdy som si nevšimla, že je taký, aký je. Dokonalý.

A tie pery. Boli úžasné. Lákali každú z našej školy. Každú z nášho mesta. Ja som mala vždy k ním najbližšie. Ani som si neuvedomila, ako sa počas mojich myšlienok približujem k jeho dokonalej tvári. 

Bola som už celkom pri nej. Dotýkala som sa jeho nosu. On bol asi jediný, kto vyzeral lákavo z každého uhlu. Tak hrozne ma lákali jeho pery. Boli tak blízko. Hovoriť v centimetroch by bolo klamstvo. Boli to milimetre. 

Nedokázala som sa ovládať.

Pohľadom som prepadávala jeho perám. Pomaly som sa približovala, ale neodvážila som sa sa ich dotknúť. Boli ako zakázané ovocie. Niečo, čo som proste nemohla. Ale tak hrozne chcela.

V tom momente, keď som už privierala oči. Keď som sa s ním takmer spojila, som podvedomky pozrela vyššie k jeho očiam. Tie sa práve v tom momente otvorili a prebodli ma.

Prebudili ma k životu.

Prebudili ma zo sna.

Okamžite som sa posadila a celá spotená si pretrela čelo. Dych sa mi nedokázal zastaviť. Bola noc. Bola som vo svojej posteli. Okno bolo zavreté. Moje dvere boli zavreté.

"Bol to len sen..." strčila som si hlavu do rúk. "Len sen..." opakovala som si a snažila sa upokojiť. Moje srdce mi lámalo svojím búchaním rebrá. Moje telo sa triaslo a môj pot by mohol konkurovať Tichému oceánu.

Bol to len sen.