𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

1

Stála som v napratanom metre a snažila sa naplniť si pľúca vzduchom, ktorý bol ešte relatívne dýchateľný. Ďalšia zástavka, bola totižto známa karieristami, ktorí nemajú peniaze na taxík a tak sa prepravujú práve metrom. Aké pod úroveň.

"Jull?" potiahol sa mi rukáv.

"Hm?" vyslala som na moju 7-ročnú sestru vytreštené obočie. 

Tá na odpoveď ukázala prstom na voľné sedadlo pri okne. Záporne som na ňu zakývala, čo ju prinútilo vydať ťažký povzdych. Ostala stáť pri mne.

Mama, ktorá sedela oproti nám pomaly prižmurovala oči. Bolo otázkou času, kedy zaspí. Tu, v upotenom metre. Takto, sa končia všetky nákupy. Unavenou mamou, prázdnou peňaženkou a horou nových starostí. 

Na to, že mám sedemnásť si teda môžem zatlieskať. Nie že by som svoju sestru vychovávala. Moja mama je výborná matka ale mám pocit, že je to na ňu veľa. Dlhy za nájom, dokupovanie jedla a ešte aj chodenie do školy. Jej mizerný plat za to, že chodí upratovať do múzea je naozaj, ako som už spomínala, mizerný.

Otec nás opustil, keď som mala desať a tu Tiff si ho ani nepamätá. Neviem, či je to zrovna šťastie ale ja osobne po otcovi nejako neprahnem. Jeho záujem je to posledné po čom moja duša prahne, to skôr tie peniaze- no, aj po nich vlastne prahne skôr náš domovník. 

Metro sa zastavilo a malé telíčko mojej špinavoblonďatej sestry sa mi nalepilo na telo. Chcela som ju odstrčiť ale práve začali nastupovať ľudia a ja som ju nemohla nechať nech ju hocikto ukradne. Metro je hrozné.

Za ani nie minútku bolo metro natrepané na prasknutie a ja som mohla už len spomínať na ten čistý vzduch, ktorý tu kedysi býval.

Hnedovlasá žena sa so slabým úsmevom usadila vedľa spiacej mami a ja som ju lne mlčky sledovala. Dávala som jej najavo, že jeden prudký pohyb ju môže stáť nos.

Metro sa opäť rozhýbalo a mama sa s trhnutím prebrala. Slabo zamľaskala a potom otvorila oči, aby zachytila  situáciu. Hneď ako si uvedomila miesto, narovnala sa a poobšívala sa. 

Musela som prevrátiť oči.

"To som nevidela Jull." zašepkala hrubým hlasom mama a následne si odkašľala.

Chcela som uštipačne odpovedať ale žene vedľa mami zapípal mobil a tak som zavrela ústa. Naše pohľady spočinuli práve na žene, ktorá svoj pohľad zabodla do mobilu a následne si prikryla ústa rukou a zavrela oči. Na ich následne otvorenie, je už po líci tiekli slzy a pláč vôbec neskrývala. Ruku zložila a ukázala tak žiarivý chrup.

"Ste v poriadku?" spýtala sa mama. 

Žena jej hneď prikývla.

"Áno, áno som." dodala ku kývaniu. "Viete, schválili mi adobciu...." hlesla a pousmiala sa na tým.

"Vy nemôžte mať deti?" vyhláskovala Tiff za čo si vyslúžila slabé stisnutie ruky.

"Prepáčte." povedala hneď mama.

"Nie, to je v poriadku." pokračovala usmievavo žena. "Nemôžem." odpovedala Tiff. "Ale budem." hneď dodala a zasmiala sa.

"Gratulujem." povedala rozhodne mama a úprimne sa usmiala.

"Ďakujem." vzlykla. "Bojovala som o svoje dieťatko roky, konečne ho dostanem." pošepkávala si. "Pôjdeme na dovolenku." dodala. "Niekde ku prírode." pozrela na nás a pritakávala si zatiaľ čo v rukách drtila vreckovku. "Tu v New Yorku je to ako železničné mesto, to pravé orechové, je tam vonku." usmiala sa.