𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 0

Ako inak. Vyvaľujú sa v altánku. 

Slnko pražilo a cesta k Melinde by mohla konkurovať Sahare. Prašná cesta, ktorá dážď akoby necítila celý život. Prisahám bohu, že by som sa tam mohla rozvaliť a nechať sa upražiť za živa.

Pomaly som prešla cez trávnik do známeho altánku. Melinda sedela vo svojom kresle. Bola zabalená v deke. Nikdy ju nepochopím. Človek by sa chcel vyzliecť z kože, ale ona je zababušená v deke.

A bol tam aj on.

Zabila som ho pohľadom a na Melindine vyzvatie som sa usadila na mojom večnom kresle, ktorý musí mať už otlačený môj zadok. Tiff sa ani nepýtala. Rovno si sadla k Sebastianovi a hrala sa mu s rukou. 

"Som rada, že si prišla. Dáš si čaj?" pozrela na mňa Melinda akoby nič. Akoby sme sa nikdy pred tým nepohádali. Akoby sme nemali rozdielne názory. Akoby som ju nenazvala psychicky chorou. 

"Pohoda. Nič nechcem." mávla som rukou. 

"Sebastian sa mi snaží niečo povedať, ale nerozumiem mu." dala hlavu nabok. "Nechceš mu pomôcť?" narovnala ju a slabo sa na mňa usmiala. Prevrátila som nad tým oči. Toto platí možno na moju mamu.

"On nie je na dlhé a búrlivé konverzácie." uchechtla som sa.

"Prosím, nechceš to vedieť aj ty?" prehovoril na mňa Sebastian so zúfalstvom v očiach.

"A čo také? Všetky rozprávky som si už vypočula." vysvetlila som a nechápavo krútila hlavou.

"Ak bol jej manžel ako ja, čo sa s ním stalo?" vtedy som sa zastavila. Nepovedala som, že zmizol. Že sa údajne zmenil na prach. 

"Zomrel na vojne." povedala som  rozhodne a zúžila pery do rovnej čiary. Noták, on verí všetkému, čo ona vypustí z úst. Toto by ho iba rozrušilo. 

Moja odpoveď ho uzemnila a na chvíľu ho utíšila. 

"Vojna?" zdvihol obočie.

"Tam ľudia bojujú, bežne tam zomierajú." vysvetlila som.

"A čo máme robiť? Veď iba ty mi rozumieš!" hneď zo seba vydal.

"Bože,..." prevrátila som oči. "Nič nebudeme robiť. Najlepšie bude, keď sklapneš." pozrela som na neho. Naozaj mám chuť mu niečo strčiť do úst.

"Takže to si sa jej nepýtala!" zdvihol obočie a odignoroval fakt, že má držať zobák. "Noták, spravím všetko!" nahodil psí kukuč, ktorý ma vždy odrovná. Nechápem, ako môže tie svoje očká zväčšiť a červený pery oduť. Jeho opálená pokožka mierne narúžovie zatiaľ čo mu padá hnedá ofina mierne do tých čiernych očí.

"Fajn,.." vydýchla som a pootočila sa na Melindu. "Negramota zaujíma, že čo máme robiť." prevrátila som oči. Naozaj neverím, že sa to pýtam. 

"Mala by si ho pripraviť na to, že odíde." povedala po pauze. "Nič iné nemá zmysel. Vyparí sa ako každý iný. Vždy to robia. Menia sa za iné hviezdy. Vždy keď jedna padne, predošlá sa vráti späť." usmiala sa bolestne. Určite ju mrzelo to s jej manželom. Ale ja tomu neverím.

Ale toto mu povedať nemôžem. Nesmiem. Bolelo by ho to. Bol by vydesený. On jej verí. 

"Vraj sa máš učiť nášmu jazyku. Aby si zapadol." pozrela som na neho a slabo sa usmiala. Snažila som sa pôsobiť dôveryhodne. Jeho následne prikývnutie a oplatenie úsmevu mi len dokázalo, že som výborná klamárka. Taktiež to vo mne vyvolalo výčitky. 

Vždy to robia? Vždy sa vyparia? Anjeli. Je to vôbec možné? Žiaľ, začínam sa nad tým zamýšľať čoraz viac. Je to až príliš presné. Je to nepodložené a podložené zároveň. 

Vždy to robia? Oni?

"Oni?" pozrela som na Melindu, a tak ju vyrušila z konverzácie s Tiff. Debatovali o niečom, ale vôbec som ich nepočúvala. Melinda sa na mňa nechápavo pozrela. "Vraveli ste oni, ale jediná hviezda, o ktorej ste vedela bol predsa len váš manžel."

Moja otázku ju vyviedla z miery.