OSUD

Návrat

Studený dážď začal kropiť okolitú krajinu a rozbil ticho ktoré sa nieslo medzi vlkmi. Ranení ťažko prekračovali lesný terén, zastavovali sa a spomaľovali silnejších. Nikto však nikoho nezanechal samého a navzájom sa o seba starali. 

Skupinu viedol jeden beta. Jeho šedú srsť poškvrnila krv nepriateľov, s ktorými zápasil aby si zachránil život. Jeho druh bol na tom zle. Zadnú labu mal ťažko poranenú, a tak skákal na troch labách až na konci skupinky. Jeden z vlkov mal rozťatú tlamu. Visel mu z nej jazyk a pomaly krvácal. Vlk sa často zapotácal a strácal rovnováhu, preto k nemu prišiel Kot sa podopieral ho svojím telom. 

Ale ani on sa neobišiel bez zranení. Ucho mal natrhnuté a na šiji mal hlboké uhryznutia.  Po stehne sa mu tiahol škrabanec, ktorý mu bránil v rýchlom behu. Bude trvať ešte dlho kým sa zahojí a on bude môcť opäť loviť. Svojím zraneniam však nepodliehal a so zaťatými tesákmi pokračoval v ceste. Musel sa totiž postarať o zbytok svojej svorky. 

Mladí učni vyčerpane nasledovali starších. Po celom dni lovu, zápasenia a utekania sa im počas chôdze zatvárali očká a ledva prestupovali z jednej laby na druhú. Želali si aby boli už vo svojej nore a mohli na celý deň zabudnúť. Ťažila ich myšlienka na svoju sestru. Bola stále tam, kde jej obrovská vlčica zarazila smrteľný úder. Spomienka na jej mŕtve telíčko sa všetkým vryla do pamäte. 

Studený vietor silne zadunel a koruny stromov sa začali knísať a zhadzovať na zem kvapky vody. husté čierne oblaky zakryli aj tie posledné lúče slnka a les sa ponoril do tmy. Väčšina zvieratiek sa skryla a potichu načúvala zvukom noci. Kvôli oblakom nemohol mesiac vymeniť slnko a svietiť tak na cestu naším vlkom. Ťažko v tme prechádzali husté porasty a prekračovali vodné toky. Na čistinku prišli až neskoro v noci kde ich svorka privítala vystrašeným zavitím. Všetci sa vrhli k svojím milovaným a prestrašene si ich prezerali. Nebol ani jeden z loveckej výpravy, kto by neutŕžil nejaké rany. 

Alfa sa ihneď vrhla k svojím šteňatám. Úzkostne ich oňuchávala a nežne oblizovala. Privinula si ich k svojmu telu a všetkým tak objala. Keď jej učni prezradili smutné správy o vlastnej sestre, alfa sa rozplakala a ešte viac si ich privinula k telu. Plakali aj učni. Svorka zbadala v akom stave sa nachádza ich alfa a taktiež vyjadrili smútok nad stratou jej šteniatka a ďalších vlkov, ktorí sa na love zúčastnili. Vztýčili hlavy a srdcervúce zavili k oblohe.  Vytie pokračovalo až dokým sa na oblohe neobjavili lúče mesiaca. Svorka sa na ne zahľadela a čoskoro sa jej naskytol pohľad na veľký biely mesiac, ktorý svojou žiarou osvetľoval celú čistinku. Spolu s mesiacom sa zanedlho na oblohe objavili aj hviezdy a mračná sa celkom stiahli. Vietor ustal a nastala pokoná noc. iste to bolo znamenie. Ich druhovia zostupujú na oblohu. K hviezdam a po bok svojich predkov. Budú na svoju svorku dávať pozor a bdieť nad nimi v deň i noc. Budú prinášať znamenia a radiť svorke cez javy okolitej krajiny. Budú vynášať svoju vôľu cez slová šamanky a ona ju bude musieť plniť. Všetci budú jednať ako hviezdy ráčia.