Pocit, že sa vznášaš. Pocit, že necítiš nič. Pocit, ktorý sa nedá popísať. Je to jednoducho nič. Necítim bolesť, smútok, strach. Ani lásku, radosť, uvoľnenie. Všade naokolo existuje len tma, svetlo, vzduch, vzduchoprázdno.
Presne také to je.
Nie smrť, nie to, čo je koniec. Ale niečo krátko pred tým, ten moment, keď si uvedomíš, že je neskoro. Ten moment, keď hľadíš do ústia zbrane, cítiš vlastný tlkot srdca a náramne naivne dúfaš, že príde niekto, kto ťa zachráni. Roztrasené ruky, neistý postoj, slzy v očiach. Vidíš to, no dokážeš sa sústrediť len na to jediné, čo o malú chvíľu ustrihne vlákno tvojho života.
„Nerob to." Sformulujú moje pery, ale nevyjde z nich hlas.
„Prepáč." Plače. Počujem to na jej hlase. Nikdy to nechcela urobiť. Nemusela by to urobiť, ak by som nepočula niečo, čo som nemala.
Bolesť sa mi rozšíri po tele, vychádza z maličkého kúska, ktorú zasiahla guľka z AP-R zbrane. „Nie, nie, nie," zaplače ten, kto ma postrelil.
Zbraň mi vtisne do rúk, už dávno nestojím, ale ležím na zemi, kým krv pomaly presakuje cez tričko. „Idem, idem zavolať pomoc," vyjachce a dvihne ma na roztrasené ruky. Položí ma na gauč vedľa a zhrozí sa- spolu so mnou- keď zbadá podlahu pokrytú čerstvou krvou. Zrak sa mi rozmazáva, všetko sa leje dokopy.
Vydesený páchateľ zoberie z gauča prikrývku a poutiera krv zo zeme. Deku prehodí na mňa a s krvavými rukami odbehne.
Viečka mi pomaly klipkajú, zasiahla ma niekde do brucha. Akoby to nebolo jedno. Je to AP-R zbraň. Smrti sa už nevyhnem. Viem to, cítim to.
Dvere sa otvoria a páchateľ prišiel spolu s niekým ďalším. „Čo sa tu stalo?" spýta sa ten ďalší. „Dopekla, Vet, hovor so mnou!"
Vet? Cítim sa zmätene. Viečka sa mi zatvárajú. „Ja netuším, Rio. Prišla som sem a už tu takto bola." Počujem jej roztrasený hlas a niekto sa ma dotkne. Prestanem vnímať, cítim len bolesť a je mi jedno, čo sa naokolo mňa deje.
V duchu nad sebou pokrútim hlavou. Odkedy mi je vlastný život natoľko ľahostajný? Vždy som bojovala, na to sa jasne pamätám. No a teraz? Tá bolesť ma zožiera, spaľuje zvnútra a ja si želám, len aby bol koniec. Hoci aj keby to znamenalo smrť.
To je moja posledná, zároveň jediná spomienka. V tme sedím už dlho, netuším, čo sa okolo mňa deje, občas začujem nejaký hlas, hovorí so mnou, s niekým iným, no neviem, kde som, prečo som tu a prečo je všade tma.
Neviem nič, a to je rovnako frustrujúce ako to, že naokolo mňa nič nie je. Neviem, čo tu robím. Nemám nadvládu nad ničím, čo sa deje. Občas sa objaví plameň, do ktorého bez váhania vstúpim. Občas veľká nádrž s vodou, do ktorej skočím. Rovnako kamenne, bez váhania, bez všetkých emócií. Tu niečo podobné nemá zmysel. Uvítaš každú možnú zmenu. Chceš sa vyslobodiť, rovnako, ako to chcem aj ja. Chce to každý. Každý, kto sa tu ocitne.
Dlho, predlho, som si myslela, že som mŕtva. Ale potom sa ozval hlas. Hovoril niečo o tom, ako mi je. Uvedomila som si, že nie som mŕtva. Som niekde medzi životom a smrťou, niekde medzi dvoma hranicami, na úzkom lane, z ktorého sa môžem hocikedy prepadnúť. Či už tam alebo tam, nie je v tom rozdiel. Hlavne, že sa skončí toto.
„Ako jej je?" Hlasy, ktorí sa objavujú, sa šíria naokolo, každým centimetrom čierňavy. Sú pozemské, skutočné. Podobne, ako niečo, čo tu chýba.
YOU ARE READING
Zradca ✔
Science Fiction*2. časť príbehu Mutant* Myslela som si, že naša spoločnosť je dokonalá. Že ľudské chyby zmizli spolu s väčšinou našej populácie. Nie je to tak. Život za stenami Kupoly existuje. Naša vláda nám zatajila oveľa viac, než len zopár slov. Všetko, v čo...
