Zradca ✔

XLI.- Tyrkys a smaragd/ALEX

Ria odtiahnem bokom. „Ďakujem." Zachránil mi kožu. Nemohol by som sa len tak vypariť. Nie teraz. Keď sa môže s Calou stať hocičo. Musím byť pri nej.

Rio mávne rukou. „Možno to bude takto lepšie. Len sa bojím možnosti, že ma pošle dočerta hneď, ako ma uvidí."

„No tak." Prevrátim nad ním očami, hoci dobre chápem, ako sa cíti. „Kto by vedel už tvojej tváričke odolať?"

Vyprskne smiechom. „Ty si idiot."

„Nepopieram." Myknem ramenom. „Teraz sa musíme sústrediť na akciu samotnú, nie na jej následky. Ani jeden z nás nikdy nebol vonka dlhšie ako zopár hodín. Teraz ide o celé dni."

„Masky by to mali vydržať," podotkne.

„Tie áno. Ale vydrží to aj vaše telo?"

Rio vypustí z pľúc vzduch. „Neviem. Asi bude najlepšie, ak si preštudujeme mapy a nájdeme miesto, kde sa taký vchod môže nachádzať. Neviem ako Eliott, ale ja nestojím o týždenné blúdenie bez výsledku."

„S ním to bude zaujímavé. Nemá stupeň radiácie, čiže nemôžeme vedieť, ako presne bude jeho telo reagovať."

„Podľa môjho názoru," zamieša sa do toho Yan, ktorá nás podľa všetkého celý čas počúvala, „to nebude problém, skôr výhoda. Prešla som si spisy Samuela. Spomína v nich, že AP-R zbrane sa nezafarbujú počtom AntiR génov, ale tým, koľko zápornej radiácie dokážu prijať. No a je všeobecne známe, že kladné a záporné častice rádioaktivity sa odpudzujú. Teda ak má Eliott kladnú radiáciu a búrky vonka zápornú, tak sa ho to bude aspoň do istej časti držať bokom."

„Nesúhlasím. Bolo tam písané, že stupeň zápornej radiácie, ktorý dokáže človek spracovať. Čiže každý má v sebe zápornú radiáciu, ale nie každý ju znesie." Aj sa začudujem, že som si to tak presne zapamätal. Lepšie ako pani doktorka Meinoirová.

Yan mykne ramenami, akoby si nechcela priznať moju pravdu, ale nič iné jej nezostáva. „Zrejme to tak bude. Ako sa má tvoja noha?" Otočí sa na Ria.

„Celkom dobre. Len sa z tým zle sedí."

Yan sa zasmeje nad jeho zamračeným pohľadom. „Lebo v tom máš ešte aj stehy. Kým pôjdete, musíš sa kompletne vyliečiť."

„Počul si pani doktorku? Musíš sa vyliečiť!" Pobúcham ho po ramene a on sa zasmeje.

+++++

„Ahoj." Cala sa na mňa usmeje a potľapká si miesto na posteli vedľa seba. „Sadaj."

„Stalo sa niečo?" Pred nejakými pätnástimi minútami mi volala, aby som sa neodkladne dostavil. Bál som sa, čo ma môže čakať. Ešte stále sa toho bojím.

Prevráti nado mnou očami. „Musí sa niečo diať na to, aby so ti ozvala?" Nenechá ma odpovedať. „Chcela som ti niečo dať."

Prekvapene nadvihnem obočie. „Čo také?" Pažba AP-R zbrane sa mi nepríjemne zaryje do boku.

„Tam v stolčeku." Rukou kývne na nočný stolík. „Chcela som ti ho dať už skôr, ale posledné dni boli rušné."

Presuniem sa na okraj postele a zalovím v šuplíku. Prstami zavadím o studenú retiazku. Vytiahnem ju na svetlo. Žiara malej lampičky sa odrazí od zeleného kameňa na konci striebornej retiazky. „Smaragd," vysvetlí Cala s jemným úsmevom a siahne si na krk. Spod trička vytiahne podobnú retiazku, ale na jej konci sa hompáľa netvarovaný tyrkys.

„Nezvyknú podobné bižutérie kupovať skôr chlapi?" spýtam sa jej provokatívne, ale s úsmevom si retiazku prevlečiem cez hlavu. Chladný kameň sa dotkne mojej pokožky.

„Ty si v tomto smere nemožný," podotkne Cala a vyplazí na mňa jazyk. Vyzerá lepšie ako včera.

„Vidím, že je ti lepšie," poznamenám a presadnem si do jej tesnej blízkosti.

„Dobre som sa vyspala." Mykne ramenom pobavene. „Ale áno, cítim sa lepšie ako posledné dni. Nebolí každý pohyb a aj tá čierňava sa dala na ústup."

„Môžem?" spýtam sa jej a siahnem k jej tričku.

Plesne ma po ruke a sama si vyhrnie lem trička. Na mieste pod rebrami sa jej tiahne čierna čiara. Rozpíja sa pod pokožkou, ale je menej rozšírená ako včera. Je tenká asi ako jej malíček.

„Máš pravdu," podotknem užasnuto. „Čo to znamená?"

„Kým si prišiel, volala som s Yan. Povedala, že nie je úplne vylúčené, aby sa radiácia dala na ústup. Možno ešte ostali nejaké AntiR gény, ktoré prijali zvyšky radiácie a zlepší sa to. Taktiež ale poznamenala, že existujú takéto výkyvy. Občas to je lepšie, inokedy horšie."

„Cala, počuješ sa?" vyhŕknem. „Práve si povedala, že je možnosť na to, aby sa to zlepšilo."

„Nie je to isté. A nechcem predbiehať." Jej prístup ma rýchlo schladí.

Namiesto slov ju len pobozkám.

+++++

Prevrátim sa nabok a pohľad upriem na svetlomodrú stenu mojej izby. Calu som nechal odpočívať, ale moje myšlienky ohľadne nej sa doslova zbláznili.

Medzi palcom a ukazovákom zovriem zelený kamienok a následne si ho schovám do dlane. Je to krásny darček, ktorý nám pripomína to, ako sme sa spoznali. Ako dvaja začínajúci Ostreľovači s tými najzvláštnejšími farbami. Všetky ostatné farby sú úplne bežné. Jedine tyrkysová a smaragdová je iná. Sú inými odtieňmi farby, ktorá sa už raz objavila- modrej a zelenej.

Neviem, ako ďalej. Ak by som jej dal tú zbraň, možno by jej to pomohlo. Hlavne teraz, ak sa to z časti zlepšilo. Ale bojím sa možnosti, že ak sa dozvie, že som ukradol zbraň, naštve sa a všetko sa ešte zhorší.

Spod viečok mi nemizne pohľad jej zelených očí. Sú hlboké ako bezodné jamy, pripravené pohltiť každého, kto sa do nich poriadne zadíva. A mňa pohltili so všetkým, čo k tomu patrí.

Zajtra si s Riom prejdem mapu okolia Kupoly a pokúsime sa nájsť miesta, kde by sa vchod do podzemia mohol nachádzať. Stephanie s Eliottom a Yan si prejdú, čo by si mali zobrať. A nasledujúce dni to bude už len o vymyslení najúčinnejšieho plánu, ako sa dostať do podzemia, presvedčiť Ross bez toho, aby poslala Ria dopekla a hlavne, ostáva nám ešte vymyslieť plán, ako ukradnúť zbrane a výstroj pre Eliotta a Ria. Budú to pekelne zaujímavé dni. A ich výsledok môže ovplyvniť kompletnú budúcnosť ľudstva. Tak prečo dokážem myslieť len na Calu, ktorej nedokážem pomôcť? Nebolo by oveľa lepšie myslieť na niečo, s čím dokážem pohnúť? Moje srdce si to rozhodne nemyslí. Lepšie povedané, ono nemyslí vôbec.

Taká kratšia časť, ale nasledujúce dve budú dlhšie ako zvyčajne, tak vám to hádam vynahradia :D