Zradca ✔

IV.- Kľúčik/HAWKE

Má pekné oči. To jediné mi behá mysľou aj napriek tomu, že kráčam vedľa Lie, pätnásťročnej Afričanky, ktorá si jednostajne mrmle niečo popod nos. Nie práve spokojne, aby som na tú maličkosť nezabudol.

„Nemysli si, že som si to nevšimol," poznamenám po chvíli a dlane si strčím do vreciek nohavíc. „Mala zbraň."

Nenápadnejšie to uhrať nemohla, ale niekto ako ja- kto má za opaskom neustále nejakú tú pušku alebo aspoň nožík- si všimne aj také maličkosti ako je miere nadvihnutý okraj svetra.

„No a?" Galia sa snaží hrať nezaujatú, no to sa jej rozhodne nedarí. Nie keď ju poznám už od útleho veku. Vždy keď niečo tají, si tvár schová za bujarú hrivu vlasov a snaží sa tváriť, že jej tam jednoducho padli.

„No a?" zopakujem jej otázku takmer až posmešným hlasom. „V Kupole majú zbrane len Ostreľovači. A tí sú najvernejšími prisluhovačmi Meerovej."

Nedochádza mi, prečo Rosielee verí. To dievča nepozná, rovnako ako ani nikto v našom mestečku. Je to cudzinec, zved spoza hraníc. A o nich platí jedno pravidlo- Zbav sa ich. Možno to znie radikálne, ale opak je pravdou. Prečo by sme mali byť my milosrdní, ak oni nás pred sto rokmi nechali napospas osudu? Nám ide len o to, aby sme tie dlhy splatili.

„Odkiaľ máš, že sú ich najvernejší prisluhovači?" spýta sa po chvíli Lia.

„Je to tak." Myknem plecom. „Najsilnejších ľudí má pod palcom, aby nepredstavovali hrozbu. Je to tak od doby, čo sa objavili."

„Ale to neznamená, že oni s tým súhlasia," oponuje mi Lia. Musím nad ňou pokrútiť hlavou. Zrejme si vôbec neuvedomuje, aké absurdnosti splieta. Mala sa Rosielee zbaviť. Teraz bude mať zbytočné problémy.

„Spýtam sa ťa zas: Prečo jej veríš?"

Lia si povzdychne. „Neverím jej. Len vidím, že sem neprišla za účelom sliediť, ale s vidinou úniku. Čo myslíš, ako sa dostala cez dvere?"

Dobrá otázka. Cez tie dvere sa dostal len jeden človek a ani ten sa nikdy nevrátil. Je vytvorený špeciálne, aby sa dal otvoriť len jediným kľúčikom. A ten kľúčik vlastnila Amabel, jediná skutočná veliteľka nášho spoločenstva.

„Neviem?" skúsim ako odpoveď, ale Lia nado mnou pokrúti hlavou.

„Dobre vieš, že tie dvere sa nedajú otvoriť žiadnym násilím ani ničím podobným." Násilie sme už párkrát skúšali. 

„Viem. Dajú sa otvoriť len pomocou toho kľúčika."

„A kto vlastnil ten kľúčik?"

„Amabel..."

„A kým bola Amabel?"

„Dcéra tej bosorky, ktorá sa na nás vybodla..."

„Ako vyzerala?"

„Kto?"

„Amabel." Zamračím sa nad jej nezmyselnou otázkou, ale potom len zalapám po dychu. 

V samom úžase zastanem a schmatnem Liu za ruku. Amabel bola mladá, keď zmizla za dverami Kupoly. V Archívoch je o nej zopár zápiskov a aj jedna fotka, na ktorej stojí dievčina s krátkymi ryšavými vlasmi a krásnymi očami, v ktorých sa dokonale mieša modrá so zelenou. Stačí odobrať pár rokov a zdĺžiť vlasy, Rosielee bude vyzerať presne rovnako.

„Hádam si len nemyslíš..."

„Nemyslím." Pokrúti Lia hlavou. „Volá sa Parkerová, presne ako aj Amabel."