Zradca ✔

XXXII.- Nôž/RIO

Všade ostane len tma. Nekonečná tma v úplnom tichu. Na nerozoznanie od smrti. Dvere sa pomaly odchýlia a dnu vojde otec v starom župane. Sadne si na okraj postele bez toho, aby videl. Nevidí ani jeden z nás.

„Čo sa stalo?" Jeho slová sa rozoznejú tichom ako blesk na jasnej oblohe. Otočím hlavu smerom k nemu, ale ani tak nevidím nič. Všetko, úplne všade, je tma ako v tej najhlbšej diere bez prístupu slnečných lúčov.

„Netuším. Zrejme búrka vyhodila elektrinu." To by mohla byť pravda. Ale stalo sa to už pred dobrou hodinou. Za ten čas mali zapnúť náhradné generátory a postarať sa o to, aby aspoň niečo svietilo. No za oknom je všetko rovnako tmavé, ako aj na jeho druhej strane.

Otec si povzdychne a pocítim, ako sa prehne matrac, keď sa naň zvalí. Za tých pár dní bez alkoholu sa mu podarilo vytriezvieť. Najskôr šalel, hľadal v dome skryté zásoby. Potom sa upokojil. A klesol na úplné dno. Prežíva zo dňa na deň, v noci nespí, vraj kvôli nočným morám, a je mu všetko ukradnuté. Vraví, že čaká na návštevu. Keď sa opýtam koho návštevu, odpovie, že čaká na smrtku v čiernom plášti a so zaostreným kosákom. V tých chvíľach pochybujem o tom, že je naozaj triezvy.

„Kedy bude zas svetlo?"

„Ja neviem."

„Ako to, že nevieš?"

„A odkiaľ by som to mal vedieť?"

„Si predsa Ostreľovač." Tentoraz si povzdychnem ja. Akoby som to s ním už neprebral najmenej päťkrát.

„Bol som, otec."

„Ale... Prepáč."

Zamračím sa. Zas tára. Žeby našiel tabletky a predávkoval sa? „Čo ti mám prepáčiť?"

„Všetko, Rio." V úplnej tichosti zopakuje: „Úplne všetko."

+++++

Ráno je rovnako tmavé a ulice sú vyľudnené. Ľudia sa boja ísť von, nikto nevie, čo sa v noci stalo. Nemáme to odkiaľ vedieť.

Okolo desiatej pred obedom, sa v meste rozoznejú hlasy z verejného rozhlasu. „Poprosíme všetkých občanov, aby si zachovali pokoj a chladnú hlavu. Včera v noci došlo k silnej rádioaktívnej búrke, ktorá poškodila časť steny a vyhodila elektriku. Pracuje sa na úprave záložných systémov a snažíme sa systém naštartovať. Najneskôr večer bude nové osvetlenie hotové. Prosíme občanov, aby nevychádzali z domov. Zatiaľ nemáme zmapované presné škody steny Kupoly, preto nevieme, koľko radiácie vniká do ovzdušia. Každý dom je vybavený vlastným filtrujúcim zariadením, ktorý vás ochráni. Prosím, zachovajte si pokoj. Opakujem..."

Rovnaká reč s ženským hlasom odznie ešte trikrát. Potom reproduktor zachrapčí a všetko naplní desivé ticho, prehlušované len mojim vlastným dychom.

+++++

V rovnakom momente, ako sa rozsvieti dom, sa rozzvoní aj mobil, položený na nočnom stolíku. Zdvihnem ho, aby zvonenie nezobudilo otca, ktorý po dlhých dňoch konečne spí, a vyjdem z vlastnej spálne. „Rio. Prosím?"

„Rio?" Tatiana?

„Táňa?"

„Ja..." Hlas Natinej sestry sa zlomí. „Potrebujem pomoc..."

„Čo sa deje?"

Jasne počuť, že plače. „Ja... ja neviem."

„Táňa, upokoj sa. Takto ti neviem pomôcť." Nejaký inštinkt, niečo v mojej hrudi ma prinúti zbehnúť po schodoch a v rekordnom čase si na seba hodím nejaké oblečenie. „Si doma?"