Zradca ✔

XXXIV.- Prečo?/ROSS

Keď so mnou sestrička skončí, som obalená v obväzoch takmer na celom tele. Súhlasí so mnou, že najhoršie na tom je moja ruka, ktorou sa pod kožou od predlaktia šíri čierňava. Každý pohyb ňou bolí. Ani moja tvár nepochodila najlepšie. Mutantovi sa podarilo doškriabať ma oveľa viac, ako som si prvotne myslela. Na pravom líci sa mi tiahne trojica zárezov od jeho pazúrov, ktoré bolo treba zašiť. Ďalšia väčšia rana je na mojej brade, ale tú stačilo vyčistiť a natrieť nejakou mazľavou gebuzinou, ktorá smrdí po hnilobe.

No nohe bez topánky, som utŕžila tiež zopár zranení, medzi iným sa mi do nohy zabodol aj zvyšok nejakého konára. Zvyšok tela je posiaty miniatúrnymi jazvičkami a odreninami.

Podľa vyšetrení, v mojom vnútri je všetko v poriadku, čo je vzhľadom na to, že som bola bez masky, zázrak. Pľúca sa vyčistili sami od seba a v krvnom obehu je práve toľko radiácie, koľko by malo byť. Vraj to celé istým spôsobom vyvážilo to, že som strieľala AP-R zbraňou. Čiže mám o guľku menej.

Po tom, čo som zastrelila Mutanta, búrka sa relatívne upokojila. Pršalo a hrmelo, ale len v diaľke, čiže sme sa späť dostali bez väčších komplikácií. Salem bol z toho celého trocha mimo, ale keď mu tu pichli niečo na upokojenie srdcového rytmu, úplne vypadol z diania a odvtedy si spieva, sediac na lôžku a hompáľajúc nohami. Vraj bude čoskoro normálny.

Hawke pobehuje hore a dole, nechce ísť spať, hoci mu to sestrička tlčie do hlavy už vyše hodiny. Nie, on chce počuť všetky podrobnosti.

„Ako si prišla k toľkým jazvám?"

„A kde máš topánku?"

„Kde máš masku?"

„Ako si sa stade dostala?"

Jeho otázky sa neminú, nadarmo ho presviedčam, že mu to zajtra vysvetlím. Chce počuť všetko. Do najmenšieho detailu, ktorý mi naháňa husiu kožu. Ten moment, keď som začula Mutanta. Nebol to zvuk, to by ho počul aj Salem. Bolo to ako vibrovanie zeme pod dotykom cudzích nôh. Bol to pocit, že nie sme sami. Niečo, čo sa v mojej hlave pretavilo na zvuk. Niečo neexistujúce.

„Čo sa stalo s Kupolou?" spýtam sa ho pre zmenu ja.

Hawke zaváha. „Nevieme presne. Je potvrdené, že blesk zasiahol jej vrchol a vybil elektrinu. Ale nie sme si istý tým, či poškodil aj štruktúru steny."

„Čo ak áno?" Neviem, či to chcem vedieť. Naozaj pochybujem o tom, že znesiem niečo v zmysle, že všetci umrú, ale moje srdce potrebuje vedieť odpoveď na to, aby vedelo reagovať. Aby vedelo cítiť aj niečo iné, ako len prázdnotu ohľadne momentu, keď blesk zasiahol vrchol miesta, ktorý som nazývala domovom.

„To záleží v prvom rade od toho, do akej miery sa stena poškodila. Ak sú to len praskliny, dá sa to pokryť novou vrstvou a problém bude s menšími ťažkosťami zažehnaný. No ak niekde vznikla aj riadna diera, tak to bude väčší problém."

„A čo v prípade, žeby tú dieru nevedeli opraviť?"

Hawke sa na chvíľu zamyslí. „Možností je veľa. Radiácia by mohla nepriamo napadnúť systémy, zruinovať filtráciu a tak ich pripraviť o čerstvý vzduch. Alebo bude postupne napádať ľudí, ktorí budú umierať. Ani v jednom prípade to nekončí dobre."

Zhlboka sa nadýchnem pri premietnutí tých scenárov v hlave. Umreli by. Všetci. A ja by som to sledovala spod zeme ako nejaký krt. Podobne, ako sledovala smrť svojej sestry aj Amabel. Ale ja by som sa pozerala na ľudí, ktorých som kedysi milovala. A stále ich milujem, ale len z diaľky. Pozerala by som sa na smrť ľudí, ktorí pre mňa znamenajú všetko na svete. Možno sú ďaleko, možno ich nemám na dosah ruky a nemôžem s nimi hovoriť, ale sú. A ja to viem. Ak... ak by neboli, ak by neexistovali ľudia, na ktorých mi záleží, čo by zo mňa zostalo? Prázdna škrupina, ktorej vydlabali vnútro. Ľudské telo bez duše. Bola by som len ja. Sama. Smrť ľudí, na ktorých mi záleží, by bola aj mojou smrťou. Smrťou toho, kým som.

„Ross." Pocítim Hawkeho ruku na tej mojej. Zjavne so mnou hovoril, ale ja som ho nevnímala. Stratila som sa vo vlastných myšlienkach a ani jeho dotyk, náznak skutočného sveta, ma z nich nedokáže vytrhnúť.

Odtiahnem moju ruku od tej jeho a pozriem do jeho zmätených očí slabej hnedej farby. Ten dotyk mi vybaví príliš veľa momentov. Ako sa ma mama každé ráno dotkla na pleci a vtisla mi pusu na vrch čela. Ako ma zvykol otec chytiť za zápästie a pritiahnuť do svojho objatia. A aj to ako sa ma dotkol Rio. Ako ma ubezpečil v tom, že nie som sama a následne mi vrazil dýku do chrbta.

„Ross, si v poriadku?" Hlas Hawkeho ku mne prilieha z veľkej diaľky.

„Nie." Pokrútim hlavou. „Asi mi šibe."

+++++

Ani dlhočizné ležanie a sledovanie bieleho stropu mi neprinesie výsledok, po akom túžim. Chcem spať a zabudnúť na všetky myšlienky, ktoré mi kolujú hlavou. A hlavne na Ria. Na to, ako ma podrazil. A na to, na čo som nepomyslela od momentu, čo som stretla Galiu v tmavej chodbe. Na to, ako ma pobozkal na rozlúčku.

Nebolo to správne. Nemal to urobiť. Týmto mi len dáva o jeden dôvod viac na to, aby som zabudla na všetko zlé, čo som zažila kvôli nemu. Tie krásne momenty stále potlačuje hnusná realita, ktorá mi šepká do ucha, že mi celý čas klamal.

A zrazu naňho myslím. Posledné dni sa mi podarilo vyčleniť ho z myšlienok a všetko, čo mi ho pripomínalo, potlačiť. Teraz všetka moja snaha vyšla nazmar.

Rio je späť v mojej hlave a spomienky ohľadne neho sú ešte silnejšie, než realita. Prečo? Môže za to fakt, že som k nemu bola bližšie, než za posledné dni? Alebo je to preto, že som si razom uvedomila, ako rýchlo môže prísť o život a ja ho už v živote nemusím vidieť? Prečo ma tá myšlienka tak zvalcuje zakaždým, keď sa objaví, ak ma tak nesmierne bolí jeho zrada? Prečo naňho dokážem hľadieť len ako na niekoho, koho chcem mať pri sebe, ak je to on, kvôli komu som musela odísť?

Odpovede neexistujú. Alebo aspoň ich nemám na dosah. Pretočím sa v posteli a pravá ruka ma nepríjemne zabolí, keď pristane pod zvyškom môjho tela. Je mi to ukradnuté. No či už chcem alebo nie, stále sa objaví jedna a tá istá otázka, ktorá mi nedá pokoja ešte ani tak, ako tie ostatné- Myslí na mňa podobne?

Nie len Rio myslí na Ross... je to vzájomné :D