Zradca ✔

XLIV.- Veľa šťastia/RIO

Plán sa mení na poslednú chvíľu. Namiesto plánovanej dvojčlennej výpravy sa za hranicu poberie trojica. Ja, Eliott a Alex.

Nadarmo sme ho odhovárali, keď okolo obeda prišiel, oznámil to ako hotovú vec. Bolo mu jedno, čo si o tom myslím ja, Yan, či dokonca Steph. Povedal len, že musí zmiznúť. Ostatní to samozrejme nechápali, ale mne neunikol jeho rozochvený hlas. A vedel som aj to, čo za tým je.

Preto som sa ho zastal, a povedal, že pomoc sa zíde. Nakoniec sme Steph a Yan presvedčili. Eliottovi to bolo akosi jedno. „Nemal by si ísť," povedal som mu, keď sme osameli.

„Tak prečo si sa ma zastal?" Po jeho zvyčajnej dobrej nálade nebolo ani stopy.

„Lebo som tam bol s tebou. Ale nepodporujem to, Alex. Mal by si tu ostať, prísť na jej pohreb a postarať sa o to, aby si ju o pár dní nenasledoval." Hovorilo sa mi to ťažko, hlave ak som sa musel pozerať do jeho očí.

„Vieš, že ma ani tak nepresvedčíš o opaku," podotkol a aj ten silený úsmev mu zmizol z tváre. Čudoval som sa, že sa po noci ako tá predošlá, vedel vôbec postaviť z postele a urobiť také závažné rozhodnutie. Na druhej strane som mu rozumel. Potrebuje robiť niečo, čo ho prinúti zabudnúť.

„Viem to. Ale mal by si si to ešte raz premyslieť."

„Prečo? Nemá zmysel tu ostávať. Chcel som byť s ňou, inak by som sa prihlásil. Ale teraz... už ma tu nedrží nič, Rio. Práve naopak."

„A čo tvoji rodičia?"

Bezbranne mykol plecami. „Oni to pochopia."

Nedalo by sa povedať, že som vyspatý. Do obeda som sa o to ešte pokúsil, ale myšlienky boli príliš divoké na to, aby som čo i len zatvoril oči. Ale tentoraz som nemyslel len na Ross a na jej reakciu. Videl som Alexov zúfalý pohľad, keď uvidel svoju matku. A veľmi rýchlo som si uvedomil, že o pár dní môžem stáť za hranicami s rovnakým bezútešným pocitom.

Na vrch ruksaka si hodím ešte jeden sveter a zazipsujem ho. Som príliš nervózny. Ruky sa mi trasú a dýcham zrýchlene. Neviem či za to môže nedostatok spánku z posledných dní, alebo nervozita z toho, čo ma čaká vonku. Možno ide o oboje.

„Si hotový?" Táňa sa akosi stala podnájomníčkou môjho domu. Niežeby mi to vadilo. Takto aspoň bude mať kto dohliadnuť na otca, kým tu nebudem. Ju som zasvätil do toho, čo príde. Aj tak by si všimla, že som zrazu preč.

„V podstate," prikývnem a postavím sa z kraja postele. „Vydržíš to tu s mojim otcom?"

Pobavene sa zasmeje. „Mne sa zdá, že si celkom dobre rozumieme. Vidno, že si mu roky robil spoločnosť len ty." Vyplazí na mňa jazyk a bez varovania ma objíme. Šepne mi do ucha: „Tvoj otec ťa čaká dole, chce sa rozlúčiť."

„On to vie?" Neviem, či bol dobrý nápad povedať mu to. „Povedal som ti, aby si to nikomu..."

Zastaví ma miernym tresnutím na temeno hlavy. „Ja som mu to nepovedala. Počul, keď si to vravel mne."

„Myslel som si, že spí," vydýchnem prekvapene.

„Ako inak. Podceňuješ ho," podotkne a odtiahne sa. „Dávaj si na seba pozor, Rio."

„Jasné." So zaváhaním, no ešte raz sa mi vrhne okolo krku.

„Myslím to vážne."

„Však aj ja." Rýchlo mi dá pusu na líce, až prekvapene zažmurkám. Potom ma od seba odtisne.