Vyvolená

27

Na okne bolo počuť buchot kamienkov. Nika sa strhla zo sna a sadla si. Marcela si s prútikom v ruke čítala knihu, ktorú si požičala od tunajšieho dievčatka. Sľúbila jej, že ju vráti, ale neplánovala to urobiť. Stanka sa pokúšala zaspať. „Prší?" Spýtala sa napokon.

Nika sa prešla k oknu. Vonku bolo sucho. Ani jedna kaluž. Zaostrila na prašný chodník, aby sa o tom naozaj presvedčila. Pod oknom stál Leonard a hádzal doň malé kamienky štrku. Keď ho Nika zbadala, priložil si prst na pery a pohybmi naznačoval, aby zišla dole.

„Áno. Idem sa poprechádzať," povedala neisto. Nebola veľmi dobrá klamárka. Vzala si z postele prútik.

„V daždi?" Stanka sa neodvrátila od steny. Rozprávala ako múmia. Slina, ktorá jej padala na vankúš sa v polovici cesty zastavila a s chrapotom sa vrátila späť do úst.

„Hej. Milujem vôňu dažďa na asfalte," znovu sa pokúsila o lož.

„Tu asfalt nie je, Ábelová. Je tu len tráva a prach," pokračovala rozospato Messa.

„Idem sa len nadýchať."

„Neverím ti, ale rob si čo chceš. Som príliš unavená na to zastaviť ťa. Marcelu isto nezaujímaš."

Nika sa pozrela na kamarátku, ktorá neodtrhla oči od knihy. Páčil sa jej sesternicin materinský prístup. Zasmiala sa. „Hneď som tu, nemusíš sa báť."

Leonard čakal pri východe z buka. V ruke držal rozkvitnú červenú ružu. Keď Nika zoskákala po schodoch, vyčaril svoj nacvičený úsmev a podal jej ju.

„Ďakujem," doslova cítila ako jej červeň stúpala do líc, „kde si našiel rozkvitnutú ružu uprostred noci?"

„Kamarát, Tobias, mi pomohol," riekol temer tajnostkársky, „rozmýšľal som, že by sme sa mohli prejsť a vyprázdniť si hlavu. Princezná Zoja hovorila, že to pomáha."

Nika hodila jeden pohľad na domček, v ktorom na ňu čakala zaspávajúca sestrenica. Nakoniec kývla hlavou a pohla sa s ním v pred.

„Vieš, už dlho som rozmýšľal ako ti to povedať, ale nikdy nebol ten správny čas," Leo sa zdal trochu nervózny. Vlastne riadne nervózny. Nika si všimla, ako sa potí. Bol červený ako paradajka a hlas mal posadený o tóninu vyššie ako zvyčajne. „Chcel som ti povedať, že sa mi veľmi páčiš, Nika Ábelová," pozeral si na nohy a kráčal ďalej. Túto chvíľu si predstavoval nespočetne mnoho ráz, ale nikdy nebola takáto. Vo svojich predstavách jej pozeral priamo do očí, usmieval sa na ňu. Pohladil ju po líci a pobozkal. Realita bola pravda iná. Nedokázal to.

„Ďakujem," Nika sa zapýrila, „aj ty mne," dodala rýchlo, keď na ňu prekvapene pozrel. Myslí si, že som pekná. Kiežby tak vedel, že mne sa páčil už pred dvoma mesiacmi. Nika nedokázala prestať myslieť na jeho mrmlanie v zadnej lavici. Na úsmev, ktorý na ňu vyškeril pri pozdrave.

„Si inteligentná, múdra, pekná, mocná, vtipná, kreatívna..." bol by vymenovával ďalej, keby ho nechytila za ruku. Jej dotyk ho paralyzoval. Nikdy si nemyslel, že ho chytí ako prvá.

„To čo sa stalo v Sídle. To s Dávidom...Ja..."

„Netráp sa tým. Prepáč, že som na teba vybehol. Nemal som na to dôvod. Medzi nami nič nie je," začal sa potiť ešte viac, „teda, nechodíme spolu, takže sa môžeš bozkávať s kým chceš."

„Nebolo to tak, on ma pobozkal. Nechcela som to. Bol opitý," rozprávala rýchlo, mávala rukami. Bola nervóznejšia viac ako vo výťahu. Srdce jej tĺklo. Myslela si, že chce vyskočiť z hrude. Celá horela. Už boli takmer pri potôčiku, tráva bola mokrá a jediné svetlo pochádzalo zo svetlušiek od jazera.

Chytil ju za ramená, otočil k sebe a na vrelé pery jej vtisol bozk. Opäť cítila vôňu čaju. Aj keď teraz už nebola taká výrazná. Nika si prišla ako fakľa. Horela vášňou. O prvej puse snívala takto. Ani jej nenapadlo, že prvá bude od opitého inštruktora boja. Práve dostávala svoj prvý skutočný bozk. Od chlapca, ktorý sa jej páčil. Od chlapca, po ktorom túžila. Od chlapca, o ktorom vedela dva roky, no poznala ho posledné dva mesiace. Z chlapca sediaceho v zadnej lavici sa stal trojnásobný záchranár, ktorému mohla povedať všetko. S ním bola v bezpečí. Cítila jeho jemné pery ako sa dotýkajú tých jej. Vnímala jeho dych. Ich srdcia bili rovnako. Približovali sa k sebe aj keď už medzi nimi nebol milimeter miesta. Tisli sa na seba. Pod tričkom cítila ako napína brucho. Už v nemocničnom centre, keď pobehoval zo zlomenou nohou si všimla, aké ho má vypracované. Ale to ju na chlapcoch nikdy nepriťahovalo. Myslela na spolužiačky, ktoré ohovárali chalanov a súdili ich podľa svalov. Jej vždy išlo o správanie a srdce. Ideálny muž ju mal vedieť utešiť. Nie dobre vyzerať.

Cítila jeho prsty na temene hlavy. Jej vkĺzli do jeho zlatých vlasoch a razom mu rozstrapatili dokonalú ofinku.

Stále ju držal za ruku a nemienil ju pustiť. Momentálne ľutoval všetko, čo doteraz spravil. Urobil toľko chýb, ktoré sa už nedajú odčiniť. Zajtra musia odísť. Vedel to. Nielen kvôli proroctvu.