Vyvolená

17

Čakanie na hodnotenie bolo nekonečné. Zuzana Kolečkárová sa z nemocničného centra vrátila s obviazanou hlavou. Bolo to len škrabnutie, no jej matka vyvádzala akoby ju Nika zabila.

Profesorka Misarglovičová stála uprostred Sály rodu a čakala, kým sa predseda vráti. Smutne pozerala na Zuzaninu matku a modlila sa, aby prestala kričať. Hysterický záchvat pani Kolečkárovej sa ozýval po celom Sídle. Nika sedela s Messou na lavičke.

„Možno ju porazí a bude pokoj," zašeptala Stanka. Kde sa stratila jej láska ku každému? Ona bola tá, ktorá vyhlasovala, že každý čarodejník je rovný druhému. Čaro Messy sa stratilo. Aj ona si uvedomovala, že sa viac bojí o svoju rodinu ako o rod. Takto sa cítila tesne pred príchodom Niky do Sídla.

Predseda odišiel aj s päticou starších mužov. Všetci sa tvárili znepokojene. Sála sa vyprázdňovala. Učiteľský zbor presunul rozraďovací test na zajtra, čomu sa študenti potešili. Polovica bude mať deň voľna a tá druhá sa môže ďalej pripravovať na test.

Hrmot, ktorý sa rozliehal po celej Sále utíšil aj pani Kolečkárovú, ktorá sa práve vyhrážala profesorke kúziel a zaklínadiel, že ju udá za nedostatočnú prípravu prostredia, v ktorom sa test odohrával.

Pri vstupe do Sály sa zjavil kučeravý mladý muž v červenom habite. Keď si pani Kolečkárová uvedomila, že je to Teodor Ábel, pokračovala v obviňovaní profesorky.

Predseda zastal pri profesorke a do ruky jej podal lístok.

„Dominika Ábelová, predposledný- deviaty ročník. Zuzana Kolečkárová- ôsmy ročník."

„Čo to má znamenať?" vybuchla Zuzanina matka. „Moja dcéra už v tom ročníku bola a bola výborná. V tomto súboji preukázala poznatky z najdôležitejšej časti mágie."

„Preukázala len hnev a túžbu po výhre," pokojne odpovedal predseda za profesorku, a tým si od nej vyslúžil jeden vďačný pohľad, „ja a moji radcovia, ktorí skúšku sledovali sme sa zhodli, že vaša dcéra využila zaklínadlá hodné nižšieho ročníka."

Žena sa nadýchla a už - už chcela vynadať aj Teodorovi, ale Stankin ochranársky reflex, ktorý cítila pri mladšom bratrancovi sa prebudil. „Opovažujete sa spochybniť rozhodnutie predsedu rodu?" obula sa do nej.

„Nie, ja len..." matka Nikinej protivníčky sa zajakala.

„Hilda!" bol to manžel pani Kolčkárovej, ktorý stál vedľa Zuzany a čakala svoju ženu, „Poď."

„Uvedomujete si, že nemáme kedy pripraviť ples?" začala Stanka podozrievavo, keď ich Kolečkárová opustila a poslušne vypochodovala s rodinou von. „Keďže ste predĺžili testy, nemáme k dispozícii Sálu."

„Je mi to ľúto, Messa," profesorka Misarglovičová sa snažila vymyslieť plán, „do dvanástej určite skončíme, sľubujem."

„Ďakujem, pani profesorka."

Nika smerovala k výťahu. Dúfala, že sa Zuzane nič nestane. Stále nerozumela tomu, ako sa to mohlo stať. Dokázala ju zraniť svojou nevedomosťou alebo mocou? Zaklínadlo, ktoré použila nebolo také silné, aby sa stalo toto.

„Hej, princezná!" počula Marcelu. Výťah sa pomaly zatváral, tak stlačila tlačidlo a počkala na ňu. „Vrabce čvirikali, že si ju napadla."

„Nenapadla som ju. Použila som obyčajné kúzlo," bránila sa Nika.

„Máš už šaty na ten ples?" Marcela bola na svoju študentku hrdá. Nielenže zvládla test, ale si aj vybudovala rešpekt medzi ostatnými spolužiakmi, čo bolo viac než dôležité.

„Nie. Včera sme nestihli kúpiť všetko," povedala sklamane, no viac ju mrzelo, že si nekúpila ani farby a plátno. Od prútikára bežali rovno k portálu. Zmienka o tom, že si Regina príde po ňu a aj po prútik vydesila aj Messu či Marcelu, nie to ešte Niku.

„Výborne, môžeš sa zapojiť do výmennej burzy. Chcela som ťa poprosiť, či by som ja a pár dievčat nemohli usporiadať burzu u teba, predsa len máš oveľa väčšiu izbu ako ja."

Nika raz navštívila Marcelinu izbu. Bola malá ako komora u otca v byte. Steny boli oblepené plagátmi neznámych skupín. Zmestila sa tam posteľ, stolík a pár skríň.

Len čo Nika súhlasila, Marcela vystúpila z výťahu a o pol hodinu klopala na dvere jej izby aj s kamarátkami.

„Ďakujem, že si nám to dovolila."

„To je v poriadku," s Marcelou prišli tri dievčatá. Všetky obdivovali Nikinu izbu.

„Je to ako komnata!" vyhŕkla jedna z nich.

„Prečo ju asi volám princezná?" zarehotala sa Marcela. Všetky štyri sa zasmiali. Nike prišiel Marcelin smiech vtipnejší ako jej poznámky.

Dievčatá priniesli asi tridsať rôznych šiat. Vyberali, komentovali, smiali sa. Maľovali si nechty. Typická dievčenská párty o akej Nika počúvala od svojich spolužiačok.

„Kedy je vlastne ten ples?" ešte jej to nikto nepovedal. Nika sa o veciach v rode dozvedala vždy na poslednú chvíľu.

„Pozajtra," zamľaskala Marcela. Práve prežúvala cereálnu tyčinku a na zelených vlasoch mala natáčky. Za dva mesiace, ktoré Nika strávila medzi čarodejníkmi tá bojovníčka vystriedala na hlave modrú, fialovú, ružovú, žltú, červenú, čiernu, bielu a hnedú farbu. Ružovú mala dvakrát. Cez jednu hodinu boja Nike navrhla zmenu, ubezpečovala ju, že je to iba kúzlo a jej vlasom sa nič nestane, ale to Niku ešte viac znepokojilo.

Dievčatá ples ospevovali. Bola to udalosť roka. Prišli naň aj významní čarodejníci, ktorí sa od rodu vzdialili, aby ho reprezentovali. Bola to oslava magického sveta. Prípravy na ňu mala na starosti Messa.

Už od rána behala po Sídle. Z kuchyne do pracovne a zas do kuchyne. Všetko muselo byť dokonalé, ako hovorila. Nika sa jej snažila pomôcť, ale nestíhala. Leonard sa už druhý deň neukázal. Bol mimo Sídla a Nika sa o neho začínala báť. Stále myslela na ten večer, kedy ju pobozkal a odišiel.