Vyvolená

24

„Ide ti to," chválil Niku jej učiteľ. Hneď po raňajkách sa Stanka s Leonardom pridali ku kráľovnej Zlatici, aby si prezreli všetky podklady, ktoré si tam Teodor nechal.

Nika s Marcelou a Dávidom sa premiestnili na lúku neďaleko ich stromu s domčekmi. Princezná Zoja bola nadšená, keď sa dozvedela o hodine boja. Chcela sa prísť pozrieť. Dávid k nej po vytriezvení nebo taký galantný ako predošlý deň. Nika sa domnievala, že sa hanbí za to, čo vystrájal.

Tiež sa dozvedela, že po opici je oveľa ľahším protivníkom ako inokedy. Oči mal stále privreté. Nebolo možné, aby niečo videl.

„Čo si taký drevený?" Ozvala sa Marcela. Zámerne hovorila nahlas, aby mu deň ešte viac znepríjemnila.

„To je jeden z vašich najlepších bojovníkov?" Aj princezná Zoja mala dnes lepšiu náladu. Smiala sa a žartovala. Všetkých požiadal, aby ju oslovovali len Zoja. Princezná je pre ňu vraj príliš nóbl.

„Reicio," vyhŕkla Nika. Snažila sa nevšímať si Zojine a Marceline poznámky. Sústredila sa na boj. To sa o Dávidovi povedať nedalo. Bolela ho hlava, nič nevidel a keď neriešil výsmešky, škúlil na princeznú. Bolo očividné, že sa mu páči, aj keď sa to dnes snažil zakryť.

Stihol si prekrížil ruky na hrudi, aby mu zaklínadlo nevyrazilo dych. „Tri - nula," zatlieskala Marca, zatiaľ čo sa inštruktor zbieral zo zeme. Aj také obyčajné zaklínadlo, ako bolo reicio, používané na odhodenie protivníka sa v Nikinom prútiku zmenilo na kúzlo, ktoré mohlo ublížiť.

„Veľmi zaujímavé," spokojne konštatovala Zoja, „vaše kúzla sú účinnejšie ako naše."

„Viete čarovať?" Prekvapene hýkla Nika a napila sa sladkej malinovky, ktorú jej ráno princezná pribalila.

„Samozrejme," niektoré víly by táto otázka urazila, no princezná medzi ne nepatrila, „sme presne také isté magické bytosti ako ty. Jediný problém je, že môžeme používať iba prírodné kúzla, teda kúzla spojené s ohňom, vodou, zemou a vzduchom. Na všetko ostatné potrebujeme vílí prach."

„Neviem, či by som sa vedela obrániť len pomocou sily prírody," uvažovala Nika.

„Môžem ťa to naučiť. Aj tvojho zle vycvičeného bojovníka, ak bude chcieť," ponúkla sa princezná. Naučiť niečo Vyvolenú bolo jej povinnosťou.

„Budem rada."

„Ja si vystačím s mojimi kúzlami, princezná," zasmial sa Dávid, „ale budem rád, ak ma večer naučíte, ako sa tu zabávate." Jeho kasanovská nálada sa vrátila.

„Zábavu nepoznám," prísne ukončila jeho snahy, „som tu na riadenie kráľovstva a nie na detské hry. Pokiaľ si potrebujem prečistiť hlavu, idem sa poprechádzať."

„Tak vám môžem na prechádzke robiť spoločnosť," pokiaľ išlo o pekné ženy, nikdy sa nevzdával a to nemal v úmysle ani pri princeznej.

„Samozrejme. Ak budem potrebovať pokoj a radu ohľadom kráľovskej úrody či zabezpečenia, isto vás dám zavolať," do tej vety vložila toľko irónie, koľko sa len dalo.

„Budem rád. Takže dnes večer?"

„Vypadni už!" Marcela doňho hodila svoju topánku. Nika ani nepostrehla, kedy ju vyzula. „Prepáč, on je niekedy taký. Hlavne pri pekných ženách."

„Ahá," Zoja sa zatvárila, akoby jej až teraz došlo o čo mu išlo, „chcel ma pozvať na rande. Milý chlapec. Vy máte teda zvyky."

„Ako sa pozývate na rande vy?"

„Neviem, nikdy som to nezažila," až teraz Nika mohla skonštatovať, že je Zoja divná. „Tak čo? Ideme na to?"

Nika sa postavila oproti princeznej. Pripravila si svoj prútik a postavila sa do prvej pozície boja.

„Prútik nebudeš potrebovať," zasmiala sa víla, „ruky musíš mať voľné, aby si elementy mohla tvarovať."

„Nebudem používať zaklínadlá?"

„Budeš, vília mágia je iná ako vaša. Dokážeme ovládnuť prírodu aj bez zaklínadiel, ale ty budeš musieť spojiť zaklínadlá s kúzlami." Nika pochopila, že element bude musieť privolať zaklínadlom a až potom bude môcť čarovať pomocou rúk a mysle.

„Začneme vodou," Zoja vyzerala trochu roztržito. Nervózne sa obzerala k dedine, „tvojou úlohou je vytvoriť vo svojich rukách kvapku. Dajme tomu veľkú ako loptu." Role učiteľky boja sa Zoja zhostila veľmi rýchlo. Marcela sledovala hodinu. Bola si istá, že Zoja vyučovala aj deti v kráľovstve.

„Aqua proprium," na Nikinej dlani sa zjavila malá kvapka vody. Ako rosa na listoch po studenej noci.

„Výborne, teraz ju v mysli zväčšuj."

Nika si v mysli predstavila, ako kvapku obaľujú zlaté iskričky, zaberala na veľkosti a váhe. Otvorila oči, v rukách držala guľu vody.

„Perfektné," jasala Zoja, „teraz ju skús po niečom hodiť, tak aby sa nerozbila a priletela naspäť."

Nika ju hodila do najbližšieho stromu a ona praskla. V mysli si ju poskladala naspäť, ale nič sa nestalo. Zoja sa rozhodla, že to svojej novej študentke ukáže.

Robila to s takou ľahkosťou a pôvabom. Nika ešte nikoho nevidela takto čarovať alebo bojovať. Malá kvapka sa zväčšovala pohybmi Zojiných rúk. Vyzeralo to, akoby vodu hladkala. Znenazdajky ju hodila do stromu, ktorý sa celý otriasol a opadli z neho listy.

Zojinej vodnej zbrani sa nič nestalo. Neporušená sa vrátila späť.

„Skúsime to ešte raz. Uvidíš, že to pôjde lepšie," nahovárala princezná svoju žiačku.