Vyvolená

6

Nohy jej oziabalo. Aj napriek teniskám, ktoré mala, cítila chlad kamennej podlahy. Bol koniec júna, no tu, v Sídle vládla zima. Múry budovy museli byť aspoň meter hrubé. Nika kráčala rýchlejšie, nevedela, kam presne má ísť. Stanka jej povedala, že ju čaká na konci chodby, ale na ktorom? Od jej izby viedla cesta na tri smery. Úzka ulička priamo pred ňou, to byť nemohla. Neboli tam žiadne dvere. Steny zdobili obrazy starých ľudí a malé sklenené napodobeniny kvetov rovnomerne usporiadané medzi obrazmi. Vychádzala z nich modrá žiara . Tieto zvláštne lampy boli jediným zdrojom svetla na chodbách Sídla. Nika si ich všimla už cestou sem. V každom kvete sa vznášala guľôčka obalená plameňom, ten vytváral modrú žiaru.

Vybrala sa vľavo. Prechádzala okolo ďalších a ďalších obrazov. Pod nimi zo steny vystupovali písmená. Asi tam boli prilepené. Zobrazovali, kto sa na obraze nachádza. Pod rámom bolo meno a funkcia. Všetko to boli predsedovia. Osemdesiaty šiesty predseda rodu Ábelovcov. Osemdesiaty siedmy predseda. Osemdesiaty ôsmy. Osemdesiaty deviaty. Koľko ich, prepána, je? Nika si začínala myslieť, že táto chodba nemá konca. Kráčala stále dlhšie a rýchlejšie. Keď sa pred ňou v diaľke zjavila stena a na nej ďalší obraz, skoro ju porazilo. Išla takú diaľku, len aby sa pozrela na obraz. Teraz sa môže vrátiť na druhú stranu. Vtedy si všimla, že dvere neboli na stene pred ňou, ale vedľa nej. Jedny vpravo a jedny vľavo. Leonard Kanes - zástupca predsedu rodu. Oznamovala zlatá tabuľa pri nich. Druhé boli označené rovnako. Teodor Ábel - predseda rodu Ábelovcov. Dvere boli rovnaké ako mala Nika. Na predsedových však bola malá socha zo zlata. Mala slúžiť ako klopadlo, ale pravdepodobne ju nikto nepoužíval, pretože nebola vôbec oškretá. Bola to hlava plešatého chlapa. Oči mu chýbali. Nemal dúhovku ani šošovku. Vyzeral, akoby ich mal zatvorené. Ostré črty tváre zdôrazňovali jeho prísny výraz. Špicatý nos a ústa zovreté do čiarky.

„Koho hľadáš? Budeš ma očumovať alebo zaklopeš?" ozvala sa hlava a pohla sa. Nika takmer umrela. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Ruky jej ochrnuli a z úst sa jej dral prenikavý vreskot. Chvíľu len tak ziapala a pozerala na klopadlo, ktoré na ňu prehovorilo. Nevládala sa pohnúť. Niekoľko krokov vzad ju dostalo do bezpečnej vzdialenosti. V tom sa potkla a spadla. Zachytilo ju niečo mäkké a teplé. S hrôzou v očiach sa obzrela. Týčil sa nad ňou chlapec s prenikavými modrými očami a blonďavými vlasmi.

„Le - Leonard!" vykoktala jeho meno. Stále ju zozadu objímal a usmieval sa na ňu. „Ono..ono. To!" prstom ukazovala na klopadlo. Ruka sa jej triasla.

„Nechápem, o čo jej ide," ohradila sa hlava.

„To je v poriadku," Leonard sa ju snažil utíšiť. „Je to len hlava, neublíži ti."

„Že len hlava," frflala soška a na oboch zazerala.

„Prečo rozpráva?!" Nika sa od nej stále držala ďalej. Vôbec jej nevadilo, že sa práve tlačí na Lea, ktorý bol len v nohaviciach a telo mal mokré.

„Na to tam je. Má informovať ľudí o tom, či je predseda v kancelárií," jeho chechot neutíchal.

„Predseda tu nie je, ak ho hľadáte, moja milá," tento hlas už nebol taký bezočivý, no stále vychádzal z klopadla, „Práve odišiel. Ak niečo potrebujete, môžete mu zanechať odkaz."

„Nie, ďakujeme," zástupca zastavil to dlhé bľabotanie. Hlava stíchla a znehybnela, „toto je mágia. V tomto dome je jej veľa. Neboj sa, zvykneš si."

Nika sa konečne odlepila z Lea. Tričko mala celé mokré. „Hľadám slečnu... Teda Stanku," bola to jej sesternica, nemala by ju oslovovať slečna Ábelová. Až teraz si uvedomila, že Leonard vonia po mydle. Vyskočil z vane, natiahol si nohavice a bežal na pomoc kričiacemu dievčaťu, ktoré sa zľaklo postavičky. Bolo to ako z tých otravných romantických príbehov.