12

242 17 0
                                    

„Marcela, vážne si nemyslím, že je to dobrý nápad," Nika sledovala, ako sa Marcela snaží namontovať na luster sieť, do ktorej chcela chytiť pár rebelov a potom ich vypočúvať.

Z jej zbierky zbraní odložených na malom cvičisku niekto ukradol dýku s červenou plyšovou rukoväťou. Niekoľko krát zdôraznila, že je jej obľúbená a zlodej to oľutuje. Na cvičisku, kde mala Nika prvú hodinu boja, nestrávili dlho. Ako náhle Marcela objavila ten krutý čin, začala kričať a podala si jedného z čistokrvných, ktorý jej voľky-nevoľky prezradil, že v tom majú prsty rebeli.

„Ja viem. Je to úžasný nápad. A volaj ma Marca. Každý ma tak volá. Okrem tých, ktorým som ublížila. Pretože mi, napríklad, ukradli dvojpalcovú dýku s plyšovou rúčkou!" Zatínala zuby. Bola to pre ňu očividne veľká strata. „Bol to darček, vieš? Od môjho prvého frajera. Volal sa Tomáš. Volala som ho Tomy," zasnene pozerala na svoj výtvor. „Nenávidel to. Ale ja som ho milovala, pretože mi dal tú dýku. To boli časy!" Visela na strope. Dostala sa naň kúzlom. Problém bol, že nepoznala protizaklínadlo, takže čakali kým magická sila vyprší. „Škôlka bola super."

„Chodila si s ním v škôlke?" Niku už bolel krk od večného naťahovania ho nahor. Sedela pri stene a pozerala pred seba.

„Áno, ale iba týždeň. Bol to strašný lakomec! Určite bol z čistokrvných." Marcela čistokrvných naozaj nenávidela. Nika občas rozmýšľala, prečo je tomu tak.

„Nechcel ti dať ďalšiu dýku?" Hádala so smiechom.

„Odkiaľ to vieš?" Nika si myslela, že žartuje, ale keď sa pozrela hore, videla jej vážnu tvár. Aj po toľkých rokoch mu to nevedela odpustiť. Už ani nevedela, ktorý chlapec to presne bol. Jeho otec mal celú zbierku a ona po ničom netúžila. „Musím ju dostať späť," povedala sama pre seba a naťahovala uši, aby bola pripravená na rebelov, ktorí prídu.

„Si blázon," Nika sa pozerala na dievča s farebnými vlasmi, ktoré viselo z plafóna, nariekalo za plyšovým mečom a obviňovala frajera zo škôlky, pretože z otcovej skrine neukradol ďalšie zbrane.

„Blázni aj vyzerajú ako blázni. Ja vyzerám veľmi dobre. Za rok som schudla osem kíl!" Bola na seba pyšná. Nikdy nebola tučná, pri práci všetky tuky spálila, ale mala zo seba lepší pocit, keď sa pozrela na váhu videla nižšie číslo. „Niekto ide."

Nika sa pritisla čo najviac ku stene. Na chodbu vošiel malý chlapec. Mohol mal desať alebo jedenásť rokov. O tom, že je to rebel sa nedalo pochybovať už teraz vyzeral ako chuligán. Dotrhané nohavice, čierne tričko a čižmy. Chodil zhrbený, plecami hádzal z jednej strany na druhú a na tvári mal nalepený frajerský úškľabok.

Prechádzal chodbičkou. Niku a ani Marcelu, ktorá stála tesne vedľa lustra si nevšimol. Keď prešiel pod sieťou, ozvalo sa tiché šťuknutie. Sieť sa s rachotom pustila naňho. Zľakol sa a z úst mu vyšiel detský škrekot.

„Ahá!" Pozrel hore na Marcelu, „vedela som, že ťa dostanem, ty malý rebel! Teraz mi povieš kto ukradol dýku s plyšovou červenou rukoväťou. Kto ukradol moju dýku?"

„A prečo by som to akože robil?"Nika otvorila ústa. Tento chlapec si k Marcele dovoľoval a to nikdy nedopadlo dobre. Bola bojovníčka prvej línie. Aj čistokrvní sa pred ňou triasli.

„Čo si povedal ty fagan?" Rebel vyplazil jazyk a aj so sieťou na hlave sa rozbehol. „Dostanem ťa, škriatok!" Zakričala Marca rozbehla sa za drzým chlapcom. Skákala po strope.

Nika sa otriasla a bežala za nimi. Nastala šialená naháňačka. Rebel utekal pomedzi ľudí v Sídle. Kľučkoval po chodbách. Marcela mu bola v pätách. Po strope sa bežalo ľahšie. Nezdržovali ju pohoršení členovia rodu a okrem pár lustrov jej nič nezavadzalo.

„Prepáčte, prepáčte!" Ospravedlňovala sa Nika ľuďom, do ktorých vrazila, zhodila alebo kvôli nej pustili veci z rúk. Keď prebehol chlapec, všetci nadávali. Keď okolo nich prebehla Nika, nepovedali ani slovo. Tak to predsa bolo vždy. Nikto na ňu nerozprával, nepozeral sa jej do očí a ani ju neoslovoval. Pár ľudí si zašepkalo nejaké oslovenie miesto pozdravu, ale nebolo to nič grandiózne.

„Dvadsiate piate! „ Kričala Marcela. Nika pochopila, o čo jej ide. Na dvadsiatom piatom poschodí nikdy neboli ľudia. Bola to ideálna chodba na vypočúvanie, mučenie a bitie. Nika naskočila do výťahu. Fučala ako dostihový kôň. Stláčala tlačidlo, aby sa bránka rýchlo zatvorila.

„Dobrý deň," slušne pozdravila spolucestujúcich.

„Vaša predstavenosť," oslovili ju čarodejníci. Každý rozmýšľal nad tým, prečo sa potomok rodu naháňa za školákom, ale nikto sa neopýtal.

Marcela to vzala po schodisku. Hnala ho na najvyššie poschodie Sídla. Už sa tešila na mučenie. Dostanú ho do slepej uličky, odkiaľ nebude úniku.

Dvadsiate piate poschodie," konečne oznámil výťah. Nika si uvedomila, že nebol dobrý nápad ísť výťahom plným ľudí. Stál na každom mieste. Dúfala, že keď tam príde, chlapec vybehne zo schodišťa a ona ho chytí.

Bránka sa otvorila a zo schodiska vybehol chlapec a za ním Marcela. Ešte stále bežala po strope. Snažila sa ho chytiť, ale vždy sa krčil. Vybehol ešte o poschodie vyššie. Pred ním sa črtali dvere do Nikinej izby. Zabočil doprava a ocitol sa v pasci. Nika bežala tesne za ním. Zastavila ho až stena s obrazom bývalého predsedu.

„Dobrý deň, prajete si niečo?" Klopadlo na Teodorových dverách ho oslovilo.

„Kuš!" Umlčala ho Marcela zvrchu. „A ty mi povedz, kto ukradol moju prekrásnu dýku!" Vyzerala ako šialenec. Farba na vlasoch sa jej menila.

„Tak bude to?" Opýtala sa Nika s prísnym pohľadom. Už sa nemal kam pohnúť. Zatarasila mu cestu.

„Boli to nejakí čistokrvní. Asi ťa chceli nahnevať."

„Kto presne?" Hneď ako Marcela dokončila otázku, zvreskla. Kúzlo, ktoré ju držalo na strope prestalo fungovať. S hurhajom padla na zem.

Rebel sa prešmykol popri Nike ratujúcej Marcu. A s rehotom bežal po chodbe.

„Nájdem si ťa! Viem ako sa voláš!" Hulákala za ním Marcela „Ako sa volá?" Nenápadne šepla Nike.

„Netuším," Nika tu poznala spolu desať ľudí a z toho šesť po mene. Ako mohla vedieť ako sa volá cudzí chlapec.

„Viem ako vyzeráš!" Opravila sa Marcela a zazerala na cestu, po ktorej utiekol.

VyvolenáDonde viven las historias. Descúbrelo ahora