Vyvolená

18

„Slečna Ábelová," pred izbou na Niku čakal Leonard v elegantnom čiernom obleku. Vyšla von v dlhých perleťových šatách, ktoré si požičala na výmennej burze. Vlečka sa ťahala po zemi. Tieto šaty si vybrala ako posledné. Ani jedny z ostatných nemali jej veľkosť. Marcela jej pomohla s účesom. Hnedé vlasy jej dole natočila, a tak vytvárali vlny.

„Vyzeráš ako princezná," hlesol Leo a nastavil jej ruku. Vlasy mal starostlivo sčesané do ofiny a modré oči mu v tme žiarili. Belasé svetlá na chodbe mu ich zvýrazňovali.

„Nezačínaj s tým už aj ty."

„Prútik máš?"

Nika prikývla. Stanka jej prikázala, nosiť ho vždy so sebou. Najskôr rozmýšľala, že ho nechá v izbe, ale na šatách objavila tajné vrecko, kde si mohla pohodlne uložiť.

Sídlo bolo prázdne. Všetci už boli v Sále rodu, odkiaľ hrala hlasná hudba. Po schodoch zliezli na dvadsiate štvrté poschodie, k výťahu.

„Dúfam, že sa na mňa nehneváš," odkašľal si, pričom ju púšťal do výťahu ako prvú.

„Nie, mala by som sa?"

„Len, že som sa neozval po tom," zamyslel sa. Na chvíľu vyzeral, že zabudol, čo chcel povedať, „veď vieš. Bol som mimo Sídla."

„To som si všimla," jej hlas neznel nahnevano. Skôr chápavo, no Leo aj tak cítil potrebu sa jej ospravedlniť, „a kde si bol?" Dodala rýchlo, aby si nemyslel, že ho nemá rada.

„To je tajné," veľavýznamne zvraštil obočie, „prepáč." To prepáč malo patriť viac k jeho rýchlemu odchodu ako k tajnostiam.

„To je v poriadku," boli tak blízko. V jeho očiach videla malé fliačky tmavšej farby ako zvyšok dúhovky. Cítila jeho vôňu. Čaj a mydlo. Ako vždy. Pomyslela si.

Videl ako jej stúpa červeň do tváre. Jemu isto tiež. Zase bol spotený. Dva dni chladu a strachu, ale oplatilo sa mu vrátiť späť. Vrátil sa kvôli nej. Chcel ísť ešte bližšie. Opäť sa jej dotknúť. Približoval sa stále viac. Takmer sa dotýkali nosmi. Cítil jej sladký dych. Snažil sa na ňu ísť pomaly. Premyslieť si každý jeden krok, no v tomto momente sa už nevedel zastaviť. Chcel ju pobozkať. Nie len na líce ako minule.

Zvonček výťahu oboch vystrašil a strhli sa. Spoza zlatej bránky na nich číhali zvedavé pohľady. Bol tam asi celý rod.

„Leonard Kanes, zástupca predsedu rodu Ábelovcov a jej predstavenosť Dominika Ábelová Valansová," zahlásil chlap pri vchode do Sály.

Leo Nike opäť galantne nastavil ruku a pohli sa vpred. Nika už chápala, prečo bola príprava plesu taká ťažká. Po stenách sa tiahli zelené lesy, zem pokrývali kamene alebo nepošľapaný mach. Miestnosť osvetľovali iba malé fialové bublinky poletujúce vo vzduchu. Uprostred tiekla fontána ružového punču, stolíky plné jedla a pitia svietili ako pulty v nočnom bare rovnakou fialovou ako lietajúce bubliny. Pri zemi sa držala hmla.

„Messa sa tento rok naozaj prekonala," chválil výzdobu Leonard. Jediné, čo Niku znepokojovalo, boli hliadky zdržiavajúce sa pri okrajoch baviaceho sa davu.

„Teodor Ábel, predseda rodu a Stanislava Ábelová, Messa rodu Ábelovcov," zakričal chlap, keď z výťahu vyšli najvyšší z rodu. Nika si všimla, že Teodor mal rovnaký oblek ako Leo. Červený plášť mal prehodený cez pravé plece, na ktorom mu v odraze svetla zablyšťal aj erb rodu. Vedľa neho sa niesla Stanka. Nedržali sa za ruky. Len išli cez uličku, ktorú im vytvorili zvedavý hostia, ale aj tak boli dokonalým párom.

Stankine šaty sa vliekli aj meter za ňou. Snehovo biela látka sa zbierala a vytvárala dojem majestátnosti. Vyzerala ako nevesta.

„Na chvíľu ťa opustím, no hneď som tu," zašepkal jej Leo do ucha a pridal sa k Messe a predsedovi. Spolu vyšli na pódium obklopené machom.

„Vážení členovia rodu Ábelovského a milí hostia," začal Teodor príhovor, v ktorom hovoril o oslave mágie, minulosti, ale aj o hrozbách, ktorým čelili.

Nika však predsedov príhovor nevnímala. Vypočula si dialóg dvoch čistokrvných dievčat za ňou.

„Videla si? Prišla so zástupcom," Nika cítila jej nepríjemný pohľad na holých pleciach, ktoré jej šaty odhaľovali.

„Je trápna. Myslí si, že keď sa vláči s bojovníkmi a je Ábelová, môže si robiť čo chce. Videla si ako zranila Zuzu? Určite to spravila naschvál a svoju nešikovnosť len predstiera."

Nika nepotrebovala počuť viac. Bolo jej zle zo všetkých tých čistokrvných. Ruky sa jej triasli od zlosti a do očí sa jej tisli slzy. Predrala sa cez dav k východu pri pódiu. Oblúk z lístia viedol do malej záhrady. Na oblohe boli hviezdy. Stanka sa so Sálou naozaj potrápila, aby vyzerala takto.

V strede záhrady zurčala fontána v tvare anjela. Nika si čistou vodou pretrela tvár.

„Dosť nudný príhovor nemyslíte, vaša predstavenosť?" Pripojil sa k nej Dávid. Biely oblek obopínal jeho svaly, takže na ňom vyzeral malo.

„Nie. Príhovor je určite skvelý." Nika si sadla na kraj fontány a pozerala na hviezdy odrážajúce sa na hladine vody.

„Odišli ste, pretože bol lepší, než ste si mysleli?"

Nika sa neubránila úsmevu. V tej chvíli zabudla na dievčatá, ktoré ju ohovárali. „Mala som iný dôvod."

„Z tých husí si nič nerobte. Občas si myslím, že v rode nie je nikto normálny."

Počul rozhovor, ktorý si vypočula aj ona? Musel stáť pri nich. Ona ich šepot ledva zaznamenala.

„Čo Jakub a Marcela?"

„Jakub možno. Marcela určite nie. Videli ste ako sa správa?" Jeho smiech bol veľmi nákazlivý.

„Prepáčte mi moju opovážlivosť, madam," povedal akoby spravil niečo zlé, no to ešte len malo prísť, „Keď sa usmievaš, si veľmi pekná." Naklonil sa k nej a na pery jej vtisol horúci bozk. Smrdel od punču s alkoholom. Niku až naplo.

„Nika?!" V záhrade sa zjavil Leonard. „Vy ste sa bozkávali?"

„To teraz nerieš!" zahriakla ich zadychčaná Messa. „Musíme vypadnúť!"

Až pri tej vete Nika postrehla, že hluk zo Sály nie je oslava, ale hlasné výkriky členov rodu. V oknách sa každú sekundu ukázalo svetlo inej farby.