Začarovaná Zem

Suterén

Stlačila som kľúčku a otvorila kovové dvere.
Predomnou sa rozprestrela kuchyňa.
Bola zariadená prevažne do bielej farby. Moderné rúry, chladničky a iné kuchynské pomôcky stáli pri protiľahlej stene.
Práve pri nich sa obšmietal kuchár.
Zo skladu som si požičala uniformu čašníčky.
Vyzerala ako zo šesťdesiatych rokov. Čierne áčkové šaty s nazberkanými rukávmi na ramenách a biela čipkovaná zástera uviazaná okolo pásu. Meč a šípky som mala uložené v rubsáku.
Jimmy McBoald ku mne otočil hlavu.
„Ty si tá nová posila?" Spýtal sa hrubým hlasom.
„Áno."
„Ako sa voláš?"
Florence nechcem byť už nikdy.
„Sybil."
„Fajn, Sybil. Ja som Jimmy. Odnes toto jedlo psom. Sú v suteréne." Do vozíka mi nakládol asi tristo kilo mäsa.
Nasucho som preglgla.
„Psom?"
„Áno psom!" Skríkol na mňa a ja som radšej vyrazila z kuchyne prv, než by začali lietať nože.
Z tašky som si vybrala prilbu a nasadila si ju na hlavu. V momente sa v mojom zornom poli nahromadili zelené štvorčeky s menami.
Každy som prezrela.
Upír.
Upír.
Upír.
Upír.
Upír.
Upír.
....
Od zúfalstva som sa takmer rozplakala.
Nechcela som tu byť sama.
A zomrieť sama. Dodalo moje vedomie.
So stisnutými perami som vyrazila vpred.
Okolo mňa sa prešmyklo pár upírov, ale našťastie mi nevenovali pozornosť.
Nevedela som, kde Willa hľadať.
Skús sa pozrieť v suteréne.... Možnože tam niekde bude.
Pozrela som sa dole na zem. Naskočilo asi tristo štvorčekov.
Roztrasene som si dala dole prilbu a schovala ju v taške.
Kvôli Willovi.

Cestu do suterénu som nevedela nájsť. Rozhodla som sa pre výťah.
Našťastie v ňom nikto nebol. Stlačila som -1-ku a zatvorila oči.
Neboj sa, Aly. To dáš.
Výťah ma unášal dolu a ja som si myslela, že sa povracam.
O chvíľu sa ozvalo cinknutie a výťahové dvere sa otvorili.
V suteréne bola tma. Každých desať metrov svietila lampička. Rozhodla som sa aspoň čiastočne ignorovať strašidelné zvuky a pohla sa vpred.
Vytiahla som zo svojej tašky prilbu a nasadila si ju.
Zistila som, že su tu len upíry a psy.
Psy alá vlkodlaky.
Dokelu.
Od strachu som sa ledva hýbala.
Ak je tu niekde Will najlepšie bude, keď všetkých uspím.

Alebo zabijem.

Blížila som sa ku psom a snažila nemyslieť na to, že som tu sama.
Pri kovových dverách stáli dvaja muži.
„Kamže, kamže dievčatko."
Prehltla som guču v hrdle a statočne im pozrela do očí.
„Doniesla som mäso."
„Mäso." Zašepkal zasnene a pustil ma dnu.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.
Predomnou sa rozprestrela osvetlená miestnosť.
Všade navôkol spali obrovské psy. Ako náhle zacítili vôňu mäsa, otvorili oči.
Nikdy som sa takto nebála. Odstúpila som od vozíka a nechala ich nech sa nažerú.
Radšej som sa tam nepozerala.
Rýchlo som z tašky vybrala šípky a trubičku.
Meč som si zasunula za zásteru a na hlavu nasunula prilbu.
Opatrne som sa priblížila k dverám nespúšťac zrak z vlkodlakov.
Trubičku so šípkou som si položila k perám, nadýchla som sa a prudko  otvorila dvere. Do jedného upíra vrazili, takže som mala čas zlikvidovať druhého. Hrot šípky sa mu zasunul presne do krku a za chvíľu padal omráčený k zemi.
Z vrecka som si vytiahla ďalšiu. To ma však už chytil ten druhý.
Šípku som mu z celej sily zapichla do stehna.
Zaskučal, pustil ma a vybral si ju. Avšak bolo neskoro. Uspávacia látka sa mu už stihla rozniesť po tele.
Oboch som narvala dnu ku psom a zamkla za nimi.
Podľa prilby sa tu blížili ďalší dvaja.
Nenáhlili sa.
Takže ma nepočuli.
Schovala som sa do tmavého kúta a čakala.
Onedlho boli uspatí aj oni.
Nikto sa ku mne už neblížil.
Rozbehla som sa hlbšie do suterénu a hľadala Willa.
Prosím... Buď tu.
Zašla som až na samy koniec chodby.
V zornom poli mi naskočili tri mená.
Dvaja upíry a jeden chlap.
Tých dvoch som len prebehla pohľadom. Boli stredného veku.
Ale pri tretej fotke som skoro dostala infarkt. Musela som viackrát zažmurkať, aby som zistila, či si to moje podvedomie nevymyslelo.
Nie.
Bol to Will. Tie zelené oči sa nedali pomýliť s ničim iným. Na fotke sa doširoka usmieval. Bol to jeden z jeho veselých úsmevov, keď ma nachytal.
Pocítila som túžbu mať ho pri sebe. Objať ho, utopiť sa v tej zeleni a nadýchnuť sa jeho vône.
Takmer som sa za ním rozbehla, čo by nebol dobrý nápad.
Vytiahla som vysielačku a zašepkala do nej, že som ho našla.
Vybrala som si šípky a začala sa pomaly blížiť k jeho väzniteľom.
Nič som tu nevidela.
„Kto je?" Spýtal sa jeden z nich hrubým hlasom.
Radšej som odpovedala. Bála som sa, že spustia nejaký poplach.
„Sybil."
„Čo tu robíš?" Spýtal sa druhý a až keď bola medzi nimi a mnou štvormetrová vzdialenosť, tak som im videla do tváre.
„Mám príkaz pozrieť sa na väzneného."
„Klameš." Odpovedal stroho.
Choďte sa vypchať! Nasprostastí upíry!
„Prečo by som klamala?"
„Zvýšil sa ti tep."
„Možno je to z toho, že sa bojím tmy."
„Tma je oproti nám nič." Zachrčal ten druhý.
Nenápadne som sa k ním o krok priblížila.
Ešte jeden a mohla by som ich uspať...
Jeden jediný...
„Stoj!" Zvreskol na mňa a v momente bol pri mne. Ruku so šípkou mi vykrútil dohora. Od tej bolesti sa mi podlomili kolena a šípka spadla na zem.
„Ale, ale... Čo je to, Sybil?"
„Nevidíš?"
Ruku mi stočil ešte viac a ja som zalapala po dychu.
„Takto nám klamať do očí..." Končekmi prstov som ju nahmatala a z celej sily mu ju zaryla do lýtka.
Nachvíľu bola moja ruka voľna.
Ten neuspatý upír mi ju zase chytil.
Bezmocne som si vzdychla.
Zabije ma.
„Čo si mu urobila?"
Z krku mi odhrnul vlasy a ja som vedela čo bude následovať.
„Len spí."
Cítila som ako sa usmial.
„Aspoň sa mi viac ujde."
Priblížil sa k môjmu krku a mne sa po líciach rinuli slzy.
Prepáč, Will.
Prepáč mami, oci, Katie, Ryan, Leo, Alex....
Prepáčte mi.
Voľna ruka sa mi zošuchla na zem a ja som ustrnula.
Dotkla sa niečoho chladného.
Zbraň.
V tom momente ostré zuby preťali moju pokožku.
Viem, že si povedala, že to už nikdy nechceš urobiť, ale nič iné ti neostáva.
Zhoď to na púd sebazáchovy.
Chytila som pištoľ do ruky, zvrtla sa, nahmatala spúšť a vystrelila.
Cítila som sa znova ako v Cantate.
Výstrel bol silný. Upírom trhlo a spadol na zem.
Rýchlo som sa od neho odplazila a rozbehla sa k dverám.
Reťaz, ktorá spájala kľúčku dverí a stenu bola prizváraná na jej koncoch.
Spoza zástery som si vytiahla meč, zahnala sa a silno udrela do okov.
Trochu povolili.
Meč som zdvihla nad hlavu a celou silou udrela do toho istého miesta.
Reťaze so zarinčaním spadli na zem.

Až teraz som si plne uvedomila, čo tento sek môže urobiť s čítateľmi. :D

Nevadí.... Vy to nejako prežijete, nie? :DDDDD