Začarovaná Zem

Ja im ukážem

Prezliekla som sa za najbližším stromom. Všimla som si, že stromy tu sú úplne odlišné ako tie naše. Ich koruny hrajú rôznými farbami... Ešteže kmeň je hnedý.
Moje oblečenie pozostávalo z čiernych legín, ktoré končili nad členkami a čierneho tričká, na ktorom som mala vestu so zbraňami.
Popolavé vlasy som si stiahla do copa a myslela na moju mamu.
Je v poriadku?
Jasné že není Alyssa...
Musím sa z tadeto dostať! Už len kvôli mame a nepríjemným ľuďom
ako je napr. Will.
S povzdychom som vyšla spoza stromu.
Cítila som na sebe niekoľko pohľadov.
,,Ty si až tak blonďavá? Huu! Leo! Myslím že ťa zrazila s prvého miesta blondín!" Zasmial sa Alex a medzi prstami mi uväznil jeden pramienok.
,,Tak to blahoželám." Rozrehotal sa menovaný a veselo sa na mňa pozrel.
,,Som poctená." Skromne som si na hruď položila ruku, na čo sa všetci rozrehotali. Dokonca aj Will sa pousmial! 
Musím uznať, že s úsmevom vyzerá prekrásne!
,,Byť tebou sa tak neteším... Má to aj svoje nevýhody."
Ozval sa Ryan, ktorý sa ležerne opieral o dúhový strom.
Spýtavo som nadvihla obočie.
,,Neboj... To sa časom dozvieš." Uchechtol sa a ja som premýšľala na plné obrátky.
Nevýhody aké? To iba preto že som blondína???
Hmmm...logicky t....
Z toku mojich myšlienok ma vyrušil Elliin hlas, aby sme už konečne vyrazili.
V duchu som s ňou súhlasila.
Očividne aj ostatní, lebo sa už brali po štrkovom chodníčku, ktorým sa tu nevedno ako nabral.
Stala som si vedľa Lea.
,,Takže doteraz si tam ty trónil...hej?" Zaškerila som sa a pozrela sa na jeho vlasy. Boli asi o šesť odtieňov tmavšie.
„Ano. A ďakujem, že si ma z neho zosadila." Zasmial sa.
„Aké sú tie nevýhody?"
Zrejme si všimol moje zvedavé iskričky v očiach, lebo sa rozrehotal a celú cestu mlčal.
Mlčal!
„Si úžasný spoločník." Odvrkla som a pozrela sa ku komu by som sa mohla pripojiť.
Will bol voľný, ale ku nemu ani za svet!
Ryan bol pohltený debatou s dievčatami. Nechcela som ich vyrušovať.
Alex sa rozprával so Samom... Takže nič.
„Prečo si nás špehovala?" Doľahol ku mne Leov hlas.
„Hmm.... dobrá otázka...." Zamyslene som sa usmiala.
Prečo?
„Lebo ste mi pripadali záhadní..."
„Ahaa... takže od prírody zvedavá. Akú si mala o nás mienku?"
„Myslela som si že ste buď pašeráci alebo teroristi. Skrátka niečo nelegálné."
Leo sa prehol v páse a rozrehotal sa.
„Vypadame tak?"
Premerala som si ich skúmavým pohľadom. Celý v čiernom, neutrálne tváre, ťažké rubsaky,...
„Jednoznačne."
„Ale na toto by si ani nepomyslela." Rozhodil rukami okolo seba.
Pobavene som pokrútila hlavou.
No koho by napadlo niečo také ako Cantata.... Začarovaná Zem....
„Asi som Willovi ukradla parťáka."
Pozrela som sa naňho. Išiel úplne popredu a sám.
„Možno. Ale dúfam že ťa v spánku za to nezabije."
Vystrašene som naňho pozrela.
„To fakt?!"
„Jasné, že nie." Zasmial sa.
Len aby.... Len aby

Hodinu! Už hodinu šľapeme do kopca! Lýtka si pomaly prestávam cítiť.
„Leoooooo!" Zavrčala som, keď pridal do kroku.
S lišiackym úsmevom sa ku mne otočil.
„Prosím! Stoj! Ja som narozdiel od vás neabsolvovala od malička tréning! Zachvíľku ma úplne odpečie!"
„Tak si za nami nemala doliezať!" Vyštekla Charlotte a šľapala ďalej.
Zaškrípala som zubami.
„Charlie... Nebuď taká. Päť minút." Ozval sa Ryan, čo ma prekvapilo. Veď vlastne od kamienkovej apokalypsy sa so mnou nerozprával.
Charlotte otrávené zavrčala a z drobného tela si zložila rubsak.
„Ďakujem." Usmiala som sa a hodila o zem.
Konečneeee!
Spokojne som si vydýchla a užívala vlhko, ktoré z pôdy prúdilo.
„Ale no... Zase to tak neprežívaj." Zašomral Will a počula som ako sa posadil neďaleko mňa.
„Neprežívam. Len užívam."
Niekomu zabehlo a ja som sa pousmiala.
„Chceš sa napiť?" Pred tvárou sa mi objavila fľaška.
„Jasan." Zobrala som si ju a odpila si tri glgy.
(Aby Charlotte nehundrala)
,,Ako ďaleko to je?" Opýtala som sa.
,,Dva týždne cesty... S tebou aj tri." Zamrmlal Will.
,,Náhodou! Aby si sa nečudoval."
,,Pche... To by bol zázrak! Veď teraz ideme len hodinu a ty už plačeš."
Prebodla som ho pohľadom.
Tak toto chlapec prehnal.
Zelené oči mal tvrdé. Bez nijakých emócií.
,,Ideme ďalej." zahlasila som a postavila sa. Musela som sa veľmi premáhať, aby som si nechytila boľavé nohy.
Čím prvej tam dojdeme, tým prv budem doma.
Ale dva týždne?! Čo som komu urobila?!
,,Neblázni." Namietol Ryan.
,,Nie,nie,nie... Nechcem vás zdržovať."
Hneď ako som to dopovedala som sa pohla po cestičke ďalej.
Za sebou som započula Leov nahnevaný šepot.
,,Ti šibe Will? Pozri sa ako ide! Do večera bude mať dosť aj na  dva týždne!"
Ani náhodou chlapci... Ja vám ešte ukážem!

Nie neukážem.
Už mám toho dosť!
Pred asi dvoma hodinami sme vyrazili a ja si už pomaly prestávam cítiť nohy. Priznávam, že sa mi neraz podlomili a moja tvár sa zvítala so zemou. Po poslednom páde som ostala ležať. Akú má cenu sa zase zdvihnúť?
Pod ramenami som zacítila niečije ruky. Následne ma zdvihli do vzduchu a položili si ma do náručia.
Všetko mi bolo jedno. Moja priorita č.1 bola spať.
A to som aj urobila.

Ďalšia časť 😊 Budem rada za každy comment a votes. <3