Začarovaná Zem

Arachné

„To bolo len tak tak." Vydýchla som si.
Will sa začal rehotať.
Bol to ten hysterický smiech, ktorý hovoril: Ani neviem ako sa nám to podarilo.
Zasmiala som sa s ním.
Natiahol ku mne ruku a pomohol mi sa postaviť.
V momente sa mi zatočila hlava.
„Will...." Zamrmlala som a unavene sa mu oprela o rameno.
Čo sa to so mnou deje?
Pred chvíľou som bola plná energie.
„Aly čo sa deje?" Ustráchane sa na mňa pozrel.
„Ja sa... Necítim...dobre."
„To bude zrejme z tých výparov v jaskyni." Opatrne ma pohladkal po chrbte. Akoby sa bál, že mu vynadám.
Áno...výpary! Určite!
Pousmiala som sa.
Do hlavy mi vystrelila bodavá bolesť.
Zasyčala som.
„Už sa ti to niekedy stalo?" Zašepkala som, aby som aspoň čiastočne odignorovala bolesť.
„Myslím že nie." Krátko sa zasmial a pomaly si so mnou sadol na zem.
Čelom som sa oprela o jeho hruď a nadýchla sa jeho vône.
„Nechci zažiť.... Aby si vedel nabudúce dolu pôjdeš ty." Zamrmlala som.
„Dobre Hitlerka."
„Ja to myslím vážne."
„Uhm."
„Fakt."
„Neveríš mi?"
„Verím."
„To som rada."
„Jedno sa musí nechať.... Nikdy neprestáneš rozprávať."
„Vadí ti to?"
Zavrela som oči. Bola som strašne unavená.
„Niekedy... Ale väčšinou je to fajn. Aspoň sa dozviem o tebe viac a môžem ti vymyslieť nové prezývky.... Čo tak Doktorka?'
„By si sa opovážil."
Nadvihla sa mu hruď. Zrejme sa smial.
Všetky jeho následujúce slová sa mi začali spájať do nesúvislých spojení a onedlho som zaspala.

Zobudila som sa niekedy na obed.
Will sa skláňal nad ohňom a niečo miešal.
V momente mi zaškvŕkalo v bruchu.
S úškrnom sa otočil.
„Už sa máš lepšie?"
„Áno.... Som len stráášne hladná."
Hlava ma našťastie prestala bolieť.
Už nikdy nechcem cítiť krv.
Will mi podal misku s nejakou polievkou.
Vďačne som sa usmiala a zjedla ju.
Obaja sme sa pozerali do plapotajúceho ohňa a premýšľali.
„Kde si myslíš, že je zvyšok skupiny?"
Opýtala som sa ho po chvíľke ticha.
„Neviem... Zrejme niekde za tou prvou dierou ak ňou prešli."
„Akú prekážku mali oni?"
„Budeš sa ich to musieť opýtať sama." Usmial sa a unavene si prehrabol vlasy.
Až teraz mi vlastne došlo, že pred nedávnom ho takmer zabili skaly a nemal čas to dospať.... A to sme toho odvtedy čo sme sa zobudili toľko urobili.
„Choď sa vyspať." Drgla som doňho ramenom.
„Nie že by sa mi nechcelo... Len neverím, že keď nás niečo napadne, tak ma zobudíš."
„Prečo by som ťa nemala zobudiť?"
„Nestihla by si?" Uškrnul sa. Cítila som ako mi horia líca.
Taká nemožná zas niesom! Pred nedávnom som nás dostala s menšou pomocou von z jaskyne!
„Vypadni." Prísne som naňho pozrela.
Našťastie neprotestoval,zložil si ruky za hlavu a ľahol si.
„Dobrú noc, Hitlerová."
„Dobrú." Zasmiala som sa.
Veď je skorý obed!
Onedlho som ho už počula odfukovať.
Chlapi....
Postavila som sa a poriadne povystierala.
Čo len budem robiť?
Rozhodla som sa prejsť.
Urobila som možno štyridsať koliečok okolo nášho tábora, keď ma to prestalo baviť.
Will spal ako zabitý.
Kto by bol povedal že mi bude chýbať.
V kútiku duše som naňho nahnevaná za ten bozk, ale nemenila by som.
Brrrr! Alyssa! Čo ti to behá hlavou?! Si nezávislá žena, ktorá chlapov nepotrebuje!
Spamätaj sa!
Radšej rozmýšľaj nad skúškou, ktorú mali ostatní....
.....
.....
Nejde to.
Nahnevane som sa pozrela na Willa.
V spánku vyzeral ako anjel.
Aká irónia.
Spal už dosť dlho.
Presne šestnásť minút.
Zobudiť ho?
Asi mu ešte dám nejaký ten čas.
Taktiež som si ľahla a pozerala sa na pomaly sa pohybujúce oblaky.
Onedlho sa mi začali viečka samé od seba zatvárať až som nakoniec zaspala.

Snívalo sa mi o domove.
O zamračenom počasí a Katie. Boli sme u nej v izbe. Nič sa tu nezmenilo. Fialové steny, sivé parkety,.... Všetko bolo na svojom mieste.
Opäť sme sa spolu hrali na doktorky ako keď sme boli deti.
Až na to, že tentokrát mi nohu obväzovala ona.
Najprv mi to robila precízne a opatrne ale potom začala postupne stále viac a viac sťahovať, až mi išlo puknuť nohu.
„Katie! Prestaň!"
Zakričala som na ňu.
Spokojne sa usmiala a zatiahla za obväz ešte viac. Začala mi trpnuť noha.
Zľakla som sa.
Bolestne som sa pozerala do jej šťastnej tváre. Uprela na mňa svoje hnedé oči.
„Alyssa." Akoby tlmene zakričala.
„Čo?"
„Alyssa!"
Nadvihla som obočie.
To akože really?
Z tohto sna sa vykľuje komédia?
Môj sen sa mi začal rozmazávať pred očami až som sa zobudila.
Najprv som nevedela pochopiť kde som.
Predomnou sa rozliehal tmavý les. Zrejme už dávno zapadlo slnko.
Sedela som si na nohe.
Tak to preto mi strpla.
Nadvihla som sa a vyslobodila si ju.
„Alyssa?" Ozvalo sa za mnou. Otočila som hlavu, ale videla som len kmeň. Až teraz som si všimla, že mám ruky priviazané o strom. Na druhej strane ich niečo držalo.
„Áno?" Nesmelo som sa ozvala.
„Konečne si sa prebrala.... Čo ťa to napadlo zaspať?"
„Will?"
„Kto asi." Počula som ako cukol.
„Kde to sme?"
„Niekde hlboko v lese..... Stačí ti to?"
„Nie... Kto nás sem priviazal?"
Trhla som rukami, načo bolestne vykríkol.
„Alyssa! Nehýb sa!"
Hmm...asi sme priviazaný o to isté lano.
„Prepáč."
„Arachné." Vzdychol si po chvíli.
„Čo?"
„Arachné.... Pavučia žena."
Striaslo ma.
N.E.Z.N.Á.Š.A.M. pavúky!
„Kde je?"
„Neviem. Naposledy som ju videl pred dvadsiatimi minútami."
„Ouu."
Nervózne som si zahryzla do pery.
Kde je? Dúfam, že nie nadomnou.
Prosím, len nech nie tam.
Nesmelo som sa pozrela hore.
Videla som len korunu stromu.
Vydýchla som si.
„Máš nejaký plán, ako nás z tadeto dostať?"
„Nie, Hitlerová... Mala by si rozmýšľať so mnou, keďže si nás dostala do tejto kaše."
„Čo prosím?!"
„Nepopieraj že nie."
Vzdychla som si.
Môžem za to ja.
Nôž nepripadá do úvahy... To by som musela mať voľné ruky.
Ani pištoľ... Ach jaj kde sme sa to dostali.
„Will?"
„Áno?"
„Zabije nás Arachné?"
„Áno. Tak ako každý pavúk."
„Myslíš....?"
„Áno." Povedal trošku podráždene. Cítila som, že mu je naša situácia nepríjemná.
Pavúky majú mimotelové trávenie. Do svojej obete vstrieknú jed, ktorý im rozloží vnútornosti a potom ich vycucajú.
Už len pri predstave, že po mne ostane len kôžka ma striaslo.
„Mám nápad." Zrazu sa ozval Will.
Moje srdce v momente naplnila nádej.
„Musíme vyšplhať úplne hore a prevliecť sa cez vrchol stromu. Jedine tak sa vyslobodíme."
„Will? Vieš s kým sa rozprávaš? Ja som sa nepripravovala odmalička na misiu. Na telesnej som ledva vyliezla ma tyči dva metre."
„No... Z teba by striptérka nebola." Uchechtol sa.
„William!"
Kebyže mám voľné ruky, tak mu strelím. Má šťastie!
„Kľud Alyssa.... Jednoduchu budeme postupne šplhať. To dáme."
Stiahlo mi hrdlo.
„Dobre."
„Takže si polož nohy na kmeň a pomaličky ich posúvaj dohora. Nezabudni sa zaprieť rukami."
Nechty som zaborila hlboko do kôry a začala šplhať.
Kmeň bol celkom slizký, takže sa mi každú druhú sekundu šmykla noha.
„Ide ti to nečakane super." Zahvízdal.
Aargh!
„Radšej sa sústreď na svoje nohy."
„Neboj sa. Kebyže nie je teba tak som už hore."
„Naozaj?" Spýtala som sa mierne pochybovačne.
„Naozaj."
Tento strom patril medzi väčšie druhy. Bol tak hrubý a vysoký!
Končekmi prstov som sa šuchla o Willove brušká. Zašteklilo ma to.
„No poď ešte vyššie." Povzbudil ma a o chvíľu mi schmatol ruky. „Tak....teraz sa ti pôjde lepšie."
Na jazyku som mala asi milión poznámiek.
Zmohla som sa však len na úbohe uhm.
Pevne som sa chytila jeho dlaní a spoločne sme postupovali hore
Kmeň sa začal stenšovať.
„No tak Aly... Ešte pár metrov."
Zašepkal a zrýchlil krok. Ledva som vládala. Bola som úplne zadychčaná. Veď predsa... Byť pätnásť metrov nad zemou nie je žiadná sranda.
Svaly na stehnách ma neskutočne pálili od námahy sa udržať hore.
Už sme boli sme boli na vrchole. Will sa prehodil ku mne a spoločne sme si roztrhli pavučie tkaniva, ktoré nás pripútavali. Akurát sme rozštiepovali posledný, keď sa spoza nás ozval škrek.
„Do riti." Šepol Will a prehrabol si vlasy.
Ten hlas bol odborný.
Pod nami sme započuli rýchle klopkanie nožičiek.
Reflexívne som sa pozrela dole. Nemala som to robiť.
Po strome liezla Arachné. Jej dlhé čierné nožičky prepichovali kôru a rýchlo sa k nám blížili. Bola vychudnutá. Bledá koža na tvári jej neskutočne ovísala.
Môj dojem zaklincovali malé čierné vpadnuté oči a obrovské ústa.
Nestihla som nijako zareagovať.
Od ľaku som sa pošmykla na konári a padala do tmavého lesa podomnou. Studený vietor mi šľahal do tváre.
Tak takto zomriem?
Zabila sa pošmyknútim na konári?
Mamka by mala radosť.
Zrazu som pocítila hnusnú bolesť v zápästi a následne som ostala visieť vo vzduchu.
Pozrela som sa hore.
Will stál na dvoch konároch a v rukách držal pavučie lanko, ktoré bolo uviazané na mojom zápästí.
Vďakabohu že sme ho nestihli prerezať...
Nohy som natiahla ku najbližšej vetve.
Našťastie som dočiahla.
Celá roztrasená som sa prehupla dopredu a sadla si na ňu.
Pozrela som sa hore a ukázala Willovi vztýčený palec.
Uľavene si vydýchol.
Úplne som zabudla na to, že je tu aj niekto tretí.
A to Arachné.
Hneď ako som si na ňu spomenula sa objavila za Willom.
„Will! Arachné!"
Zakričala som akurát vtedy keď zaútočila jedovatým hrotom.
Will sa rýchlo zvrtol. Oštep mu našťastie len prerezal tričko na hrudi.
Bez toho aby som uvažovala nad tým čo robím, som začala šplhať hore.
Bola to pre mňa nová skúsenosť, ale napredovala som prekvapivo rýchlo. Jedinou nevýhodou bolo to, že čím som šplhala vyššie, tým sa ihličie zhusťovalo a ledva som sa mu uhýbala.
Pár ma poškrabalo na tvári.
Zaprela som sa a chtiac nechtiac som začala šplhať pošliepačky.
Inač sa nedalo.
Z hora som mohla počuť Willové vzdychy a Arachnin prenikavý hlas.
Do toho fúkal ostrý víchor a pobehoval mi po tele až mi naskočili zimomriavky.
Pevne som stlačila zuby.
Najradšej by som šla opačným smerom.
Vytiahla som sa hore a postavila na najhrubší konár, ktorý tu bol.
Will ležal pod Arachné. Uväznila ho pod štyrmi nohami. Zvyšné dve mala vo vzduchu. Na jej pazúroch sa leskol čierný jed.
Nikto tu nebude otravovať Willa!
To môžem len ja, aj keď v inom slova zmysle!
S výkrikom som sa vymrštila do vzduchu a narazila do jej kostnatého tela.

Už len 12 dní a sú tu Vianoce! Tešíiim! <3
Dúfam, že sa časť páčila....😳