Začarovaná Zem

Ja niesom Hitler

„Alyssa! Utekaj rozdať tie letáky!" Skríkla na mňa mama, keď ma videla ako sa znudene opieram o stenu.
Kto by sa tu nenudil?!
V Londýne je karneval. Už od rána sa po uliciach prechádzajú ľudia v maskách a zo stánkov si berú šišky a teplý čaj.
Akú v tomto zohrávam rolu ja? No, povedzme že moja mama patrí medzi organizovateľov a ako jej dcérka, musím rozdávať letáky s programom.
Odvrkla som si a pohla sa ku stánkom. Spod jedného som vytiahla krabicu a nabrala si do rúk papiere.
Bola som oblečená za vojaka. Na hlave som mala prilbu a na líciach dva čierné pásiky, ktoré zvýrazňovali moje orieškové oči.
Mama neskutočne protestovala, ale ktorá sedemnásťročná baba by sa obliekla za princezničku?
Predierala som sa ľuďmi a každému do rúk strčila leták.
Je tu taká nuda!
Zrazu mi v taške zavibroval mobil.
Vylovila som ho z vrecká a s úsmevom sa pozrela na displej.
Katie.

„No čo ty otrok? Kedy sa prídeš k nám baviť?" Zasmiala sa.
„Mama mi akurát kázala rozdať program... Ako to tak vidím, bude to trvať minimálne hodinu."
„Och...netreba ti pomôcť?"
„Nie ďakujem... Ja to nejako zvl.... Hej! Vráť mi to!" Jedno chlapčisko mi zobralo štvrtinu letákov a rozbehlo sa preč.
Vzdychla som si.
„Čo to bolo?"
„Ale... Nejaky pubertiak mi prišiel pomôcť s rozdávaním." Uchechtla som sa. Započula som ako sa smeje.
„Dobre Aly... Zavolám ti o hodinu."
„Dobre." Usmiala som sa a zložila.

Nech to mám už za sebou.

Môj zrak spočinul na siedmych ľudí, ktorý sa predierali davom. Dve baby a päť chlapov. Boli oblečený v smiešných čiernych uniformách a na tvárach mali vážny výraz.
Rozhodla som sa ich trochu pootravovať.
„Dobrý deň... Nechcete program?" Postavila som sa im do cesty. Hladko ma obišli a pokračovali ďalej.
Zaujímavé....
„Halooo!" Podišla som ku jednému z chalanov.
„Počúvaj Hitler... O tvoj program nestojíme."
„Ja niesom Hitler!"
„Mňa nezaujíma kto si... Ani tvoj sprostý program! Tak sa láskavo spakuj na odchod." Konečne ku mne otočil hlavu. Mal tmavé hnedé vlasy a prenikavé zelené oči. Vyzeral byť napätý.
A krásny.

Pokrútila som hlavou aby som zahnala svoje myšlienky.
„Tak čo tu potom robíte?"
„Will, zober si od nej ten zasraty program!" Zhukol chlapec, čo kráčal vedľa neho a hnusne na mňa pozrel.
Will si vzdychol a z rúk mi zobral leták.
Ak čakali, že ich nechám na pokoji, boli na omyle.
Tsss....Teraz, keď to začalo byť zaujímavé.
„Ďakujem... Osobné vám odporúčam kapelu Cherry o 19:00 a...."
„Dobre pani Hitlerová.... My nestojíme o tvoje rady. Choď otravovať niekoho iného."
Odstrčil ma na bok a podbehol ku svojej skupinke.
Prižmurila som oči.

Žeby to boli nejaký pašeráci? Teroristi?

Moju zvedavosť som zdedila po otcovi. A keď raz prišla, tak som sa jej nevedela vzdať. Naplnila moje telo a ja som ho nemohla ovládať.
Rozdala som pár letáčikov a pomaly sa za nimi zakrádala.
Zrazu zabočili do tmavej uličky.
Toto je viac než čudné.
Letáky som vsunula do rúk náhodnému okoloidúcemu a rozbehla som sa za nimi.
V nohách som cítila adrenalín.
Teraz by som zaiste prebehla aj maratón!
Vošla som do uličky, kde predtým oni. Nič tu nebolo. Len preplnené koše a dvere?
Podišla som k ním. Boli obyčajné... Z tmavého dreva. A zrejme dosť staré.
Chytila som sa studenej kľúčky a stlačila ju. Dvere sa s vrzgotom otvorili. Jediný zdroj svetla tu boli pouličné lampy, ktoré ako tak osvetľovacie priestor predomnou.
Stúpila som na na prvú parketu. Zapraskala.
Dobreee.... Vážne začínam pochybovať, že tadeto prešli.
Už už som sa chcela otočiť, keď som začula ako niečo hore spadlo.

Stúpol vo mne adrenalín.
Alyssa to dáš.
Zhlboka som sa nadýchla a opatrne začala našľapovať na podlahu.
Vrzgala ako o život!
Rýchlo som po nej prebehla a skočila na schody. Tie boli našťastie pevné a nezrútili sa.
Vyšla som po nich hore a ocitla sa v obrovskej miestnosti. Tipovala som, že kedysi bola natretá na bielo. Stoličky boli porozhadzované na zemi a všetko pokrýval prach.
Až na jednu vec.
Starú knihu, ktorá bola otvorená v strede. Obzrela som si okolie, čí ma niekto nesleduje, a pozrela sa do nej.

Volo autem procedere per portam mirabilis liber.

Čo je to?

„Hmm.... zrejme latinčima..." Zašepkala som a prstom prešla po úhľadne napísaných slovách.
„Volo autem procedere per portam mirabilis liber."
Takmer hneď ako som to dopovedala sa svet so mnou zatočil a ja som padala do čierňavy.

Začínam písať nový príbeh a ja dúfam že mu dáte šancu tak ako Vyvolením.

Nezabudnite pridať comment zlatíčka <3