Začarovaná Zem

Sľuby sa plnia, Alyssa

Leo neváhal a pritiahol si ma k sebe ešte viac. Síce to neboli Willove vlasy, čo som teraz držala, ani Willové ústa, čo som bozkala, bolo mi fajn.
Cítila som sa voľná.
Všetky starostí, ktoré sa mi v hlave nahromadili za tak krátky čas zrazu zmizli a ostala som len ja a Leo.
Hmm... Ako to zvláštne znie.
Ja a Leo.
Alyssa a Leo.

Will, pardon, Leo ma chytil za boky a pritiahol si ma k sebe. Úplne som cítila jeho telo na mojom.
A predsa to nebolo ono.

Odtiahla som sa od neho a bála sa, že zistí prečo som to urobila. Že som ho použila ako rameno na vyplakanie.
Masť na ubolené srdce.
Leo si nezaslúžil aby sa s ním takto zaobchádalo. Zaslúži si milujúce dievča, ktorým sa možno budem môcť časom stať.
S obavou v očiach som naňho pozrela, no keď som zbadala jeho veselý úsmev a iskriace oči nemusela som falošný úsmev ani hrať.
Vyzeral byť nesmierne šťastný.
Teraz si si toho fakt navarila.
Čo sa stane, keď Will skočí ku tebe?
Neskočí. A aj keby tak mu už nikdy nedovolím sa ma dotknuť.
A ak Leo zistí pravdu? Že si ho využila?
Tak mu poviem, že je to nezmysel. Že ho milujem a nič to nezmení.
„Och Alyssa. Žiadné drevo tu není, všakže?"
„Nie." Zasmiala som sa.„Trvalo ti dosť dlho, kým si to zistil."
„Si dobrá herečka." Bránil sa a ja som sa mu opäť nalepila na pery. Slovné bitky vyhrávam ja. Nemienim si pokaziť úspešnosť.
Jemne sa mi zahryzol do pery a ja som takmer vzdychla Willovo meno.
Ja ťa sledujem, mozog!
Žiadný Will!
Leo!
LEO!
L-E-O!
Sú to len tri písmená? Je to také ťažké na zapamätanie?

Ku skupinke sme dorazili neskoro v noci. Väčšina už spala. Tí čo boli hore-Ryan, Alex, Ellie-zazerali na naše prepletené ruky.
Ellie a Alex sa uškrňali ale Ryan na mňa pozrel spýtavým pohľadom.
Ústami som mu naznačila, že sa o tom porozprávame neskôr.
Až keď som sa zabalila do spacáka a takmer spala sa ma zmocnila panika.
Dokelu!
Čo som to urobila?!
William ma raz úplne zničí!
Aaargh! Nemôžem trochu krotiť svoj hnev?!
Na spacák mi spadla slza.
Nie, Aly. Nemôžeš plakať. Ber si to čo ti život ponúka a neži v rozprávkach. 
Aj keď je pekné snívať, nezdržuj sa tým. Na sny máme noc. Cez deň si Leova. A v snoch môžeš byť pre mňa, za mňa aj Brada Pitta.
Zatvorila som oči a čakala kým zaspím.

Všade bola tma a ja som nemohla dýchať. Bušila som do teplého tela nadomnou a zúfalo sa snažila nadýchnuť.
Vzdala som to.

Zobudila som sa úplne zadýchana. Našťastie na mne nič neležalo. Nadomnou sa rozpínala tmavomodrá obloha.
Zachvíľu bude svitať.
Dezorientovane som si ľahla späť na zem a rozmýšľala.
V tom sne som bola určite pod drakom. Možno... Možno keby som vydržala tak zistím, čo sa vtedy stalo.
Ale už bolo neskoro na spánok.
Za prvé sa mi nechcelo, a za druhé pri východe slnka aj tak vstávame.
Skončila sa ti noc, Aly.
Je čas na deň.
Vyhrabala som sa spod spacáka a zložila ho do valca.
Naokolo nepolerovali ani víly a nevidela som nijakú čarovnú bytosť.
Zdalo sa mi to všedné.
Všetko navôkol bolo obyčajné a akosi som sa s tým nevedela vyrovnať.
To bude iná sranda, keď sa dostaneš do domu.
Asi si prerobím izbu.
Áno, presne! Po stenách si namaľujem rúžové stromy a niekde zakombinujem všetké bytostí, ktoré som doteraz videla.
Hahah... Otec by sa zbláznil. To po ňom som mala tu antifantasy myseľ. Mala.

Obzrela som sa naokolo a v tom som prežila "malý" infarkt.
Dokelu!
Nie!
Ako som si to nemohla všimnúť?!
Nikto tu nebol.
A celkom iste sme sa tu neutaborili! V mysli sa mi vybavila tá najstrašnejšia osoba akú som kedy stretla.
Charlotte.

Dofrasa!
Rýchlo som vyskočila na nohy a rozhliadla sa po okolí.
Dokelu! Dokelu! Dokelu!
Nie. Nie. Nie.
Vybehla som z lesa a zistila, že som sa ocitla úplne na druhej strane Cantaty.
Horu, ktorá bola včera na dotyk, som takmer nevidela. Bola to len malá skalka v diaľke. Stála som na strmej skalnej stene. Podomnou sa rozprestieral les. Bol iný. Stromy mali prevažne tmavé farby a všetky medzery vyplnila sivá hmla.
Vyzeral nebezpečne.
Bezmocne som sa chytila za vlasy.
Bolo mi do plaču.
Ako som sa tu dostala?
To je snáď len sen.
Spustila som sa na kolená a rozplakala sa.
Už nikdy neuvidím mamu, otca, Katie, Lea, Ryana a hlavne Willa.
Keby tu tak so mnou bol!
Vždy bol pri mne.
Z tej výšky ma rozbolela hlava. Zničene som sa pozerala na horu, kde mal ležať Vitae a preniesť nás domov.
Nakoniec sa ťa Charlotte zbavila.
Teraz môže byť s Willom.
Pri tej myšlienke ma pichlo pri srdci.
Will bol môj. Vždy bol.
Neviem ako dlho som tam kľačala. Slnko bolo asi v polovici svojej dráhy, keď sa za mnou ozval hlas.
„Už som si myslel, že ležíš niekde v tmavom lese a žerú ťa vlkodlaci."
Prudko som otočila hlavu. Nikoho som nevidela.
„Tu zlatko." Ozvalo sa napravo.
Bola tam len kamenná stena.
„Baví ma hrať so smrteľníkmi túto hru." Zasmial sa hlas tentokrát pri mojom uchu.
„Kde si?" Vyľakane som sa opýtala, keď som za sebou nikoho nezbadala.
„Všade a pritom nikde."
Postavila som sa na nohy a otočila sa k lesu.
„Bu." Zašepkal pri mojom uchu. Prudko som sa stočila a chytila ho za lakeť.
Kým som sa stihla obzrieť bol zase preč.
Vzdala som to. Síce ma neskutočne zaujímalo s kým mám tu česť radšej som sa rozhodla uspokojiť moju zvedavosť otázkami.
„Ako som sa tu dostala?"
Najprv bolo ticho. Počula som len šepot vetra a myslela si že odišiel.
Onedlho som ho však začula naľavo.
Nepozrela som sa tam.
„Včera za mnou prišlo jedno pekné dievča. Určite poznáš. Hnedé oči aj vlasy. Úžasná postava a taký tajomný priam zlovestný úsmev." Zasmial sa a zmizol. Opäť.
Dobre... Máme tu potvrdený fakt, že to bola Charlotte.
Sadla som si do tureckého sedu a podoprela si dlaňou hlavu.
Musím ho vyprovokovať, že ma nezaujíma.
Ako som čakala, o chvíľu sa zase objavil napravo.
Mohla by som prisahať, že som zahliadla jeho špicaté topánky so zlatou guličkou na vrchu.
Stálo ma to veľa sebazaprenia, aby som sa nepozrela.
Nezaujíma ťa, Alyssa.
Ani neviem prečo, ale spomenula som si na Ryanové slová o Anabel.
Nenadchnuteľná.
Presne taká teraz budeš, Aly.
„Žiadala ma o výmenu. Povedala, že obetuje nesmierne ukecaného a zvedavého človeka za to, aby som ich ochránil počas posledných dní ich cesty. Hmm... Asi ťa pôjdem reklamovať. Tak tomu vy ľudia hovoríte, nie? Zatiaľ tu mám len tiché a namyslené dievča." Do niečoho kopol a následne sa spustili kamene.
Mierili priamo na mňa. Mala som sto chutí odskočiť.
Seď Aly. Nezabíjal by ťa, keď za teba zaplatil.
Ako som čakala skaly okolo mňa preleteli. Žiadna sa o mňa ani len nešuchla.
„Aargh. Tak to som sa ocitol v úžasnej spoločnosti."
Z jeho prístupu som usúdila, že je rád stredobodom pozornosti a je inteligentný. Určite toho vie veľmi veľa.
Moje odhodlanie nič sa neopýtať pookrialo.
Nech ťa to ani nenapádne, Alyssa!

Ako asi vyzerá?

Nepozeraj sa!

Predstav si to Aly...

Počúvaj ma!

Čo ak vyzerá ako Martinko Klingáč? Alebo niekto z filmu Alica v krajine zázrakov?
Pche... Dalo by sa povedať Alyssa v krajine zázrakov.

„Kto si?"
„Aleluja! Aspoň nejaký záujem o konverzáciu!"
Ostala som ticho a hľadela na lesy predomnou.
Po asi dvoch minútach otravene zavrčal.
„Som vietor čo sa preháňa po územiach. Vánok čo ukľudňuje. Tornádo čo ničí. Som oheň aj voda. Smrť a život. Biela a čierná v jednom. Priestor a čas. Moje meno je pre teba náročné... Volaj ma ako chceš."
A že kto je tu namyslený.
„Môže byť Väzniteľ?"
„Niečo... Ľudskejšie."
„Tak budeš Theo."
„Theo? Fajn. Je to jednoduché." Usmial sa nad svojím menom.
„Na čo som ti?"
„Prakticky na nič. Tá potvora mi sľúbila na kolenách, že sa s tebou nebudem nudiť."
„Nudíš sa?"
„Nesmierne."
„Tak ma pusti."
Cítila som na sebe jeho pohľad. Myslela som si, že som ho dostala ale začal sa rehotať na celé hrdlo, čím pochoval moje nádeje.
„Nie, nie, nie... Teba sa nevzdám. Ostaneš tu a budeš ma zabávať či sa ti chce alebo nie. Moja drahá ja som ťa už dávno prekukol. Pýtaj sa... No tak pýtaj. Poznám odpoveď na všetko! Tie tvoje zvedavé oči a gestá predomnou neukryješ. Pre mňa si ako otvorená kniha. Poznám každú tvoju emóciu."
„Áno?! Tak čo práve cítim?!"
Prudko som sa postavila a otočila sa za jeho hlasom.
O kamennú stenu sa opierala chlapská postava. Na sebe mala extravagantný sivý plášť, košeľu so zlatými ornamentmi a čierné aladinky. Najväčšiu pozornosť uputávali jeho fialové špicaté topánky so zlatou guľôčkou.
Tvár mal v podstate ako človek, lenže pokreslenú čiernými vzorcami. Spolu vytvárali úžasnú kombináciu. Najviac ma však zaujali jeho oči. Žlté ako liaté zlato, ktoré sa do mňa zabodávali. Videla som v nich všetku múdrosť sveta.
„Vidím hnev a prekvapenie ale hlavne zlomené srdce."

29.časť za nami.
Presne tak, ako Charlotte sľúbila v dávnych častiach, Aly sa stratila. (Ale buďme radi že ju nezabila, ok? :Dd)
Aarghh... Kto sa neteší do školy tak ako ja?! A keď máte ísť skoro zo všetkych predmetov ešte odpovedať... Brrr.Pevne dúfam, že sa časť aspoň trošku páčila, keďže bola taká... Veď vy viete :Ddd
Za každé konšpiračné teórie v komentoch a votes ďakujem. <3