Kto si?

1.3K 125 9
                                    

Vbehla som do lesa a utekala po lesnej cestičke.
Prečo mi to urobili?
Myslela som si že ma majú radi.... Teda okrem Charlotte. Tá ma vyslovene neznáša ale aj tak!
Leo, Ryan, Alex, .. U nich som dúfala že aspoň trochu. A Will.... No.... Uňho neviem.
S Ellie a Samom som sa ešte zoznámiť nestihla.
Od toľkého behania ma nepríjemne pálili pľúca. Musela som zastaviť.
Sadla som si na kmeň stromu a chytila sa za hlavu.
Ešte furt som bola pokrytá Echidnenými žalúdočnými šťavami, ale to mi nevadilo. Už som si na ne zvykla. Sliz na mne úplne zaschol a ja som si ho nechtami zoškrabávala dole. Preto musím nájsť vodu. Aby som to konečne zo seba zmila.
Spoza rohu sa zrazu vynorili malý človiečikovia. Mali obrovské čiapky a na pleci krompáče.
Jeeej! Trpaslíci!
„Dobrý deň...neviete, kde je tu voda?" Opýtala som sa ich, keď okolo mňa prechádzali.
Z ich tvári zmizol namosúrený pohľad a vystriedal ho vysmiatý.
„Jasné.... Choď rovno po cestičke. O takých sto stôp zaboč vpravo a si tam."
„Ďakujem!" Zakričala som za nimi a pobrala sa ako mi poradili.
Teraz len koľko je to sto stôp...
Príjemní chlapíci....naozaj.
S dávkou optimizmu som kráčala rovno a pri križovatke som odbočila vpravo.
Okolo čučoriedok poletovali drobné víly. Usmiala som sa na ne a pridala do kroku.
Cantata je rozprávková.
Onedlho sa predomnou zaleskla hladina jazera. Breh tu bol pieskový, takže to tu vyzeralo ako pri mori. Dala som si dole vestu so zbraňami a vybrala sa na kamenný výčnelok, ktorý vytrčal zo skaly. Našľapovala som opatrne, aby som sa pri mojom šťastí nezabila. Keď som už bola na kraji, tak som vyskočila do vzduchu a s krikom dopadla do vody.
V momente ma ovalil studený šok. Zatriasla som sa pod hladinou a vyplávala hore.
Ty brďo....tá je teda studená.
Rýchlo som si začala treť telo. Onedlho sa zo mňa sliz uvoľnil a vytvoril za mnou mastnú kvapku ako v polievke.
Polievka....
Pri jej spomenutí mi zaškvrkalo v bruchu.
Uuurgh....od včerajška som nič nejedla.
Rozpustila som si vlasy a poriadne ich vypláchala.
Vycupkala som na breh a poskakovala na jednom mieste.
Triasla som sa jak osika.
Vlasy mi teraz siahali tesne nad zadok.
Uff....kedy som sa bola naposledy strihať? Rok, dva to budú určite.
Zo zeme som si zdvihla vestičku. Bez nej som sa cítila zraniteľná.
Obliekla som sa do nej a pozapínala sa.
Je čas ťa preskúmať.
Usmiala som sa a začala najvrchnejším vreckom.
Boli v ňom náboje a príručne nožíky.
V ďalšom boli zásobníky.
V jednom som mala dokonca pištoľ!
Opatrne som ju vybrala a ukazovákom prechádzala po čiernom kovaní.
Nádherná.
Zastrčila som si ju za opasok.
Čo budem robiť teraz?
Domov sa dostanem, ak nájdem Vitae.
A to je nemožne, keďže to tu nepoznám.
Ohh! Keby som tak radšej viac premýšľala!
Prečo som od nich zdrhla?!
Teraz tu ostanem navždy uväznená!
Uväznená v rozprávke.... Pche.
Zhrabla som zo zeme skalu a naštvane ju hodila do mora.
Potom som nepríčetne začala kopať do piesku.
To akože fakt? Asi som sa naozaj zbláznila.

Nie nezblaznila.... Len ťa sere to, že ti chýbajú... Áno, správne. Tí idioti ti do jedneho chýbajú.

Frustrovane som si sadla na zem.
Sledovala som maličké vlnky, ako sa lámu a tvrdo dopadajú na breh.
Neviem prečo, ale striaslo ma.
Zrazu ma niečo chytilo pod krk a zdvihlo do vzduchu.
Reflexívne som začala kopať a rukami chytila dlaň, čo ma držala pod krkom.
„Ale, ale... Niekto nám tu zablúdil?" Z mužského hlasu sa dal vyčítať posmech.
Nevládala som sa nadýchnuť. Pred očami mi začali skákať hviezdičky, keď ma zrazu ten neznámy pustil na zem.
Našťastie som spadla do mäkkého piesku.
Lakťami som sa zaprela do zeme a prevratila na chrbát.
Dýchaj Alyssa.
Snažila som sa chytiť dych. Parkrát som sa rozkašľala.
„Kto si? Tvoju krv je cítiť na desať kilometrov."
Kľakol si ku mne a nadvihol mi bradu. Zúženími očami si ma premeriaval.
Aj ja jeho.
Čierné oči a vlasy.
Úzke pery a jemne opalená pokožka.
Tipovala som mu osemnasť rokov. Ale v pohode to mohlo byť menej aj viac.
„Máš zvláštnu vôňu. Vypadáš ako lesna víla, ale nemáš krídla.
A navyše si oblečená ako chlap... Ale slabá ako škriatok."
„Som Alyssa." Zachrapčala som.
Musela som si odkašľať.
„Alyssa? Zvlaštné meno. Aké máš schopnosti?"
Začala som premýšľať na plné obrátky.
Hmmm...mohla by som lietať! Nie. To nepôjde. Bude chceť dôkaz.
Čo tak teleport?
Nie Alyssa! Vymyslí niečo zmysluplné!
Strkam nos do všetkého?
Ehm...to asi schopnosť nie je.

Aaargh! Ja som stratený prípad.

To ti nemôžem povedať."
Užasne Alyssa. Congratulations.
„Naozaj?"
Výraz jeho tváre sa zmenil. Avšak nie na mne príjemný.
Zatvaril sa znudene. Pozrel na mňa s opovrhnutím, postavil ma na nohy a zrazu som letela rýchlosťou svetla vzduchom.
Zastavil ma až tvrdý náraz do stromu.
Ten neznámy ma celý čas držal za plecia.
Začínala som sa vážne bať.
„Dobre. Ale tvoja vôňa krvi ma vážne dráždi. Ešte som takú nikdy neochutnal."
Nebezpečne sa usmial.
Zrazu som všetko pochopila.
On je upír dofrasa!
Vystrašene som pozerala ako sa mu z ďasien vysúvajú tesáky. Ruky presunul z mojich pliec na líce a krk a naklonil mi hlavu.
Prstami som si opatrne zašla do vrecka. Nahmatala som si svoju zbraň. Krčovito som ju zovrela, keď mi jeho tesáky prevrtáli pokožku.
Auu! Prečo to tak bolí?!
Avšak skutočná bolesť nastala, keď začal sať. Silno som stlačila viečka a stisla pery.
Aj tak sa mi z nich vydralo stonanie.
Cítila som ako mi telo pomaly slabne.
Zabi ho!
Ruku so zbraňou som čo najrýchlejšie vybrala z vrecka a položila mu ju na temeno.

Vystrelila som.

Začarovaná ZemTempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang