Vydrž

1.3K 126 25
                                    

Prudko som otvorila oči a zistila, že na mojoch perách je nalepený Alex. Zľakla som sa. Prudko som ho od seba odstrčila a zhlboka dýchala, akoby som to už dlho nerobila.
Dopekla Alex! Čo si so mnou robil?!
Ako to teraz vysvetlím Willovi?!
„Mea malefica." Zašepkal menovaný a ja som v momente zvrtla hlavu za jeho hlasom.
Čo povedal?
Všimla som si, že má napuchnutú tvár a pod okom sa mu robí monokeľ. Z nosa mu stekal pramienok krvi. Leo nedopadol o nič lepšie. Mal natrhnutú peru a dobre napuchnuté líce.
Šokovane som na nich pozerala.
„Čo vás napadlo?"
„Nič." Odvetil Leo ale Will vyzeral byť ako v tranze. Vkuse sa na mňa pozeral a ja som si myslela, že načisto zošalel.
„Práve ma dievča odmietlo prvykrát." Alex si pridržiaval hlavu a namáhavo sa posadil.
Zrazu mnou prebehla bolestivá vlna a ja som si znova ľahla.
Všetko ma bolelo. Aj dýchať bolo pre mňa namáhavé.
Dokelu, dokelu, dokelu!
Ja nechcem zomrieť.
Will sa začal ku mne po štvornožky približovať.
„Čo ste mu urobili?" Opýtala som sa ustrachane.
„Nič."
Aargh. Inú odpoveď dneska nedostanem?
„Aly..." Will ma pohladil po vlasoch a pobozkal na horúce čelo.
„Čo ti je?"
„Nič... Len ťa milujem." Zašepkal a túžobne sa mi pozrel na pery.
„Nech. Ťa. To. Ani. Nenapadne."
„Napadlo ma to, Aly."
Varovne som naňho pozrela. Povzdychol si a dobrovoľne nasilu sa odomňa odtiahol. Jeho miesto vystriedal Leo.
„Bolí ťa niečo? Si v poriadku? Cítiš sa živo?" Vysypal na mňa snáď milión otázok. Odpovedala som len na tie čo som si zapamätala.
„Bolí ma... Všetko."
Bravo, Alyssa!
„To som rád. Prosím... Neumieraj už."
„Veď som nezomrela." Zamračila som sa naňho. Len som vyberala s Theom meno pre jeho dcéru a preberali sme celú vedu o snehu.
„Viem."
Zdá sa mi to alebo všetci zošaleli?
Aspoň Ryan bol normálny.
Ale toho som počúvala len na pol ucha. Viečka sa mi samé od seba zatvárali, až som zaspala.

Will

„Nemal si ju uspať!" Strčil som do Ryana a skontroloval Aly pulz, dýchanie, tlkot srdca a teplotu.
Ja z nej zošaliem. Nemôže vydržať aspoň na 5 minút hore?
„Spánok potrebuje." Namietol.
„Áno." Prisvedčila mu Ellie.
„Viem... Ja len... Bojím sa o ňu. Musíme vyraziť." Prikývol som si hlavou pre seba a začal sa baliť.
„Dobre... Ale v noci?" Reagoval na môj nápad.
„Áno... Ráno môže byť mŕtva. A ja neplánujem bez nej žiť."
„Dobrý nápad." Súhlasil Leo. O chvíľu sa k nám pripojil ponížený Alex. Charlotte na nás nadávala, že sme blázni, že skôr ako sa dostaneme k Vitae nás niečo zabije. Ale čo zmôže jej slovo proti našim. V mojom pohľade hlboko klesla.
A ty si sa s ňou ešte zahadzoval.
Aargh. Už len z tej predstavy mi je zle.
Musel som Aly ochrániť! A zo sebeckého hľadiska som sa ju snažil nahradiť. Doteraz to ľutujem. Aj všetky následky, ktoré z toho vzišli.
Kľúud Will. Aly je už prakticky tvoja. Len to musí nejako povedať Leovi a basta.
Ženy sú náročne. Nestačilo by iba prísť a povedať: Leo, prepáč ale ľúbim Willa?
Zaujímalo by ma akoby sa zatváril.
Nič v zlom Leovi.
Mám ho rád, aj keď to tak nevyzerá. Ale keď mi niekto ide po Aly tak sa tak ľahko cez to neprenesiem.
Podišiel som ku nej a kľakol si.
Bola bledá. Okolo hlavy mala rozprestreté blonďavé vlasy, ktoré sa teraz zdali byť biele.
Toľko ti toho ešte chcem povedať.
Vydrž to.
S povzdychom som si ju vzal do náručia.
Leo sa už ku mne blížil, že mi ju vytrhne z rúk ale zastavil som ho.
„Budeme sa striedať každých pätnásť minút."
Nedôverčivo na mňa pozrel no potom sa poddal.
Skoro sme ju tým našim súperením zabili.
„Alex?" Privolal som si nášho odmietnutého k sebe. „Koľko času máme?"
„Will ja viem len základy tak ako ostatný. Ale aj z tohto hľadiska viem usúdiť, že tu už dlho nebude."
Toto som nechcel počuť.
Navrával som si, že to nie je také zlé.
Navrával.
„Vyrážame." Povedal som rázne a vykročil dopredu. Nikto im to nemusel vravieť dvakrát.
Pred lesom som zapochyboval.
Čo ak nás niečo zožerie?
Čo ak zomrieme?
Mal som však pocit, že nás nejaká tajomná sila ochraňuje, čo sa potvrdilo o asi polhodinu, keď na nás chceli zaútočiť škriatkovia. Nemohli sa ku nám dostať bližšie ako na tri metre.
Vďakabohu.
Rozhodli sme sa putovať celú noc.
Cestou si Charlotte mrmlala popod nos úplne nezmysly.
„Ja ho zabijem. To mi asi robí naschvál. Nemal nás ochraňovať."
Rozhodol som sa to ignorovať.
Každých pätnásť minút, keď bola Aly pri Leovi som mal chuť mu ju vytrhnuť z rúk.
Najmä keď ešte robil to čo by nemal.
Somár jeden. Je to definitívne. Vykastrujem ho.
Cítil som sa ako v siedmom nebi, keď mi ju konečne vložil späť do môjho náručia. Tam, kde patrí.



Dočerta, dokelu! Toto mi nemôže robiť! Nemôže!
Bol som úplne na nervy.
Tretíkrát! Už tretíkrát sme ju museli oživovať!
Naposledy to vyzeralo dosť biedne. Utiekol som.
Ja som utiekol! Ja! Kde je ten muž, čo sľúbil Aly, že ju uchráni?! Že bude pri nej stáť?
Aj keď na druhej strane... Toto je už moc. Tá baba je šialena!
Rozdýchaval som šok, ako keby som to bol ja, ktorému robili umelé dýchanie.
Najviac ma však rozčertila Charlotte.
Prechádzal som okolo jej "väzenia", keď sa ku mne nahla.
Will... Prečo to neukončíš? Každou sekundou prežíva väčšie bolestí. Chceš aby umierala s pocitom, že trpela viac než mala?"
„Ona nezomrie!" Skríkol som na ňu a chytil ju pod krk.
Usmiala sa.
„Hmm...  Si myslíš, že sa s ňou dostanete k Vitae včas? Si naivný."
„Nemyslím. Ja to viem. Už je to len osem hodín cesty."
„Plus ďalších osem na spánok."
„Budeme spať dve."
„Ty to nechápeš?" Neveriacky na mňa pozrela.
„Čo?"
„Urobila som to pre nás! Pre nás! My máme byť spolu! Tá mrcha nás len rozdeľovala!"
Už som sa neovládol.
Dievča nedievča.... Strelil som jej. A poriadnu.
„To dievča ťa skazilo." Odvetila znechutene.
„Mýliš sa." Usmial som sa.„Urobila zo mňa lepšieho človeka."
Mea malefica.

Aly

Zobudila som sa máloživá.
Môj život bol len spánok a spánok. Tentokrát však bezsenný.
Nevedela som, kde sa podel Theo ale bola som rada, že sa mi konečne nepchá do hlavy.
Mimochodom tá bolesť.... Nechce sa mi o nej ani rozmýšľať. Je to pre mňa moc vyčerpavajúce. Jedno však viem. Že to bolí. A odporne. Už sa ani nemôžem posadiť. I milimetrové posunutie ma bolí akoby ma sťahovali z kože.
Jedná vec tu však je, čo mi nedá pokojný spánok.
A to Leo.
Musím mu to povedať.
Rukou som začala obchytkaváť zem a dúfala že na niekoho narazím.
Dúfala som správne.
Chytila som do rúk Leovú dlaň.
Fuu.
V momente ku mne priskočil.
„Aly? Si hore?" Zašepkal a mne došlo, že už asi všetci spia.
„Leo... Musím ti niečo povedať."
„Psst povieš mi to ráno."
„Nie. Nebude čas."
„Tak mi to povedz, Aly." Milo sa na mňa usmial a mne to trhalo srdce.
„Prepáč Leo." Zašepkala som priškrtene a rozplakala sa.
To máš za tú tvoju nerozmyšľajúcu povahu.
„Není čo prepáčiť, Aly."
„Ale je."
Prstami mi zotrel slzy a ja som sa rozplakala ešte viac.
Dopekla Alyssa!
S chlapmi sú iba problémy.
Leo si zaslúží niekoho, kto ho bude milovať! Nie mať len rád!
„Keď...keď som sa stratila bola som pri Theovi. Všetko vie. To čo sa stalo, deje a stane. Žije už tisícky rokov a povedal, že budeme omnoho šťastnejší ak spolu nebudeme. Že si nájdeme niekoho koho budeme ľúbiť väčšmi..."
„Aly. Nikoho nebudem ľúbiť viac."
„O to nejde Leo....Ale ja ľúbim iného."
Cítila som ako mi pustil ruku.
To ticho ma trhalo zaživa.
„Prepáč Leo. Naozaj... Prepáč, prepáč, prepáč...."
Šepkala som do prázda a či som chcela či nie... Opäť ma pohltila tma.




Hmmm.... Zabije Leo Willa?

Zdá sa to iba mne alebo som nepridala časť celú večnosť? 😂
No neva...hlavné je, že je tu.
Dúfam, že sa vám hm... Páčila. Jednoducho povedané.
Ďakujem za každý comment a votes. ❤❤

Začarovaná ZemWhere stories live. Discover now