Začarovaná Zem

Ovce

Zobudila som sa v teplom objatí. Cítila som sa nesmierne príjemne.
Pritúlila som sa ešte viac k nečijej hrudi a spokojne si vydýchla.
„Alyssa." Zašepkal mi niekto pri krku.
„Hmm?"
„Určite ti je v mojom úžasnom náruči bohovsky, ale musíme sa dostať z tadeto von."
„Uhm."
„Myslím to vážne... No tak zobuď sa Hitlerka."
Srdce mi vynechalo úder.
Prudko som otvorila oči.
Do prčic!
Rýchlo som sa vymánila z Willovho zovretia a postavila sa na nohy.
So samoľúbim úsmevom sa na mňa pozeral. V jeho očiach som zazrela veselé iskričky.
Znervózňoval ma.
„Ako vidím, hlava je na tom v poriadku."
„No....nezabila si ma tým obväzom."
„Pche."
Prevrátila som oči a počkala, kým sa vyteperí z podlahy.
„Malé ďakujem by sa zišlo."
Povedala som mu, keď stál oproti mne a pichla ho prstom do čela.
„Máš u mňa bezvýznamné plus."
Nadvihla som obočie.
„Tak bezvýznamné hej?"
„Alebo?"
Sledoval moju tvár prenikavým pohľadom.
„Stačí aj to." Pípla som, načo sa
zaškeril.
Hovädo.
„Čo si myslíš, že žije v týchto jaskyňach?"
„Neviem... Pavúky určite." Žmurkol a ja som sa striasla.
Presne vedel čoho sa bojím.
To není dobré.
„Blbec."
Krátko sa zasmial a prevesil si cez chrbát rubsák.
Medzitým mu do tváre spadol obväz.
Mala som v pláne ho ignorovať... Ale nedalo mi to...Zachichotala som sa.
„Je ti niečo smiešne?"
Krútiac hlavou som k nemu podišla a a uvoľnený kúsok mu zastrčila späť.
Usmiala som sa a až teraz som si všimla ako blízko vlastne sme.
Zarazilo ma to. V zelených očiach som mu videla každú jednu škvrnku.
Popravde....nevedela som čo robiť.
Len som tam stála jak prikovaná.
„Ďakujem." zašepkal a nastrčil ku mne ruku. „Ideme?"
„Uhm." Chytila som sa jej a dúfala, že si nevšimol, aká som nervózna.
V tom zhone som úplne zabudla, že ma bolí noha.
Už pri prvom kroku mi do nej vystrelila bodavá bolesť. Bolestne som sa prikrčila.
„Prepáč Will... Barly som si zabudla vonku..."
„Nevadí."
Trošku sa prikrčil a pomohol mi prehodiť si ruku okolo jeho krku. Tú svoju mi položil na pás.
Bola som ako na ihlách.
„Super..." Zamrmlala som.
Teraz sa určite sústredím na tmu predomnou... Pche.
Začala som poskakávať na jednej nohe. Will držal baterku. Jej svetlo sa pri každom mojom výskoku zahompáľalo.
„Nemá to cenu Aly." Zamrmlal a pohybom ruky si ma hodil do náručia.
„Si si istý že je to lepšie? Teda čo ak na nás niečo vyskočí? Budeš ma musieť zhodiť."
Snažila som sa mu naznačiť, že bude najlepšie, keď pôjdem po vlastných.
Z nejakého dôvodu mu to nedocvaklo.
„Tak ťa zhodím.... Kebyže ťa nenesiem tak sa z tadeto dostane o sto rokov."
„Ale aspoň vyviazneme živý."
Vzdychol si. Zrejme mu došli slová.
Usmiala som sa nad mojím slovným víťazstvom. Bohužiaľ ho to nedonutilo ma položiť.
V tichosti sme prešli niekoľko metrov, keď sa pred nami zjavilo malé svetielko.
Tam v ďialke bol určite oheň.
Will ma opatrne zložil na zem a zhasol baterku.
„Čo teraz?" Zašepkala som.
„Tak som sa chcel vyhnuť tejto diere...." Zaúpel a začal mi obchytkávať vestu.
Zo spodného vrecka mi vybral dýky.
„Vieš hádzať?"
„Ak mi nepovieš čo sa deje tak hodím šabľu."
Potichu sa zasmial. Ale ja som to myslela vážne!
Za rohom je zrejme niečo nebezpečné a sme tu sami dvaja.
„Budem to brať ako áno." Spoza opaska si vytiahol pištoľ a do zásobníka si vložil náboje.
„Neber to ako áno! Povec mi aspoň o čo ide!"
„Nechci to vedieť."
„Aj tak to uvidím."
Prekrížila som si na hrudi ruky.
„No."
„Aké no?! Vieš si predstaviť čo to pre mňa je?! Už len keď sa toho ty bojíš, tak..."
Nestihla som dopovedať vetu. Surovo ma schmatol za pás a pobozkal.
Will ma pobozkal.
Od šoku som nevedela čo robiť. Mal hrejivé mäkké pery.
„Tak... A už budeš ticho?" Odtiahol sa a pozrel sa mi do tváre v ktorej sa určite zračil zmätok.
Z nejakého dôvodu som bola smutná, že ma pobozkal len preto aby som bola ticho.
Ten pocit mi stláčal srdce.
Alyssa.... Nerob si to ešte ťažším. Nikdy v živote by si sa mu aj tak nepáčila.
Prikývla som a odvrátila tvár.
„Poznáš príbeh o Herkulesovi a Eurytiónovi?"
„Ten Eurytión, čo strážil Géryonove stádo, ktoré mal Herkules ukradnuť?"
„Presne."
Začala som mať nepríjemný pocit.
„Ako to súvisí s nami?"
„Tentokrát sme Herkules my."
Nasucho som preglgla.
„To znamená, že máme ukradnuť stádo?"
„Nie... Stačí odtiaľ výjsť živý. Obor je slepý. Spolieha sa na čuch a sluch. Snaž sa byť nenápadná."
Povzdychla som si.
„Nejde to inač?"
„Nie."
Bála som sa. Tak strašne som sa bála.
„Will?"
„Áno?"
Otočil sa a ja som sa mu hodila okolo krku. Zalapal po dychu.
„Sľúb mi že to prežijeme." Zašepkala som plačlivo.
Ešte nechcem zomrieť. Nestihla som ani vyriešiť, čo nám vŕzga doma na povale...
„Sľubujem." Stisol ma vo svojom náruči.
Prstami mi utrel slzy a do rúk vložil nože. Oprel sa mi o čelo.
„Mier na hruď."
Prikývla som.
„No poďme" Povzdychol si a odtiahol sa odomňa.
Pomohol mi preskákať posledných dvesto metrov a vykukli sme z našej chodby. Stáli sme na nejakej kamennej rímse vzdialenej asi desať metrov od zeme. Ako prvé mi do očí padol oheň.
Bol obrovský.
Mohol mať v pohode aj sedem metrov.
Vzadu v kúte sa páslo stovky oviec. Vyzerali hrozivo.
Mali čierné oči a červené papuľe s nabrusenými zubami.
Kožu nemali. Sem tam som im uvidela na tele chumáč vlny.
„Si si istý že sú to normalné ovce?" Opýtala som sa ho.
„Nie. Podľa krvi okolo papule tipujem, že sú mäsožravé. Daj si na nich pozor."
Očami som blúdila po jaskyni, až kým mi zrak nespadol na obrovú hruď. Niečo tu však nesedelo.
Nehýbal sa. Kolieska v mojej hlavy sa začali točiť, až kým neprišli k logickej vete.
„Will? Prosím povedz, že ho nezabili tie ovce."
„Vyzerá to tak Aly." Z tónu jeho hlasu som vyčítala, že bol prekvapený.
Zhlboka som sa nadychla. Nemala som to robiť. Do nosa s mi okamžite dostal pach krvi. Zdvihol sa mi žalúdok. Našťastie som to v sebe udržala.
„Aha tam sú dvere."
Hlavu mi jemne natočil na zlaté dvere. Boli zamknuté tromi zámkami.
Očami som hľadala kľúče.
Po chvíli som ich našla v strede stáda oviec.
Boli zavesené na baranovi, ktorý práve jedol niečo červené.
S obavou som sa pozrela na Willa.
Videla som mu na očiach, na čo myslí.
„Nie Will.... Naozaj."
„To dáš Aly."
„William." Karhavo som povedala.
Pobavene zdvihol obočie.
„Počúvaj... Po tejto kamennej rímse sa dostaneme nad stádo, uviažem ťa a spustím dole. Opatrne zoberieš zväzok kľúčov z baranieho rohu a vytiahnem ťa. Nič sa ti nemôže stať."
„Môže ma zožrať."
Will sa uchechtol.
„Neboj sa. Určite by si mu nechutila."
Zastrčil mi za ucho uvoľnený pramienok a donútil ma sa mu pozrieť do tváre.
„Dal som ti sľub."
Pomaly som prikývla a s jeho pomocou sa postavila.
Začal ma obväzovať lanom. Pevne stiahol uzle a jeho koniec si omotal okolo ruky.
„No tak sa poďme vyvenčiť." Vzdychla som si a Will sa zaškeril.
Oprela som sa o stenu a pomalými krokmi som sa pohýňala vpred.
Will bol hneď za mnou.
Obrová jaskyňa bola nesmierne vysoká. Kebyže som spadla, tak nemám šancu prežiť.
Ovce mekali a navzájom sa hryzli.
Akoby sa úplne pomiatli.
Stúpila som na väčší výčnelok. Onedlho sa ku mne pridal Will.
Priložil si ku peram prst.
Prikývla som.
Zistila som že až príliš dlho sa na ne pozerám. Odvrátila som svoju červenú tvár a pozrela sa dole. Rovno podomnou stál ten barán.
On jediný jedol.
Počula som ako Will omotáva lano okolo skaly a napokon okolo svojej ruky.
Postavila som sa na kraj.
„Veľa šťastia Hitlerka." Usmial sa a ja som s nevôľou skočila dole.
Najprv som len visela, no onedlho som začala pomaličky klesať dole.
Bála som sa, že si ma ovce všimnú.
Na moje šťastie sa však hryzli a nedávali pozor na votrelca.
Tu dole to smrdelo ešte horšie. Zadržala som dych a končekmi prstov sa šuchla o kľúče. Hlasno zašramotili, ale nikto si to nevšimol.
Prehla som so dopredu a tentokrát ich chytila. Opatrne som ich ťahala smerom ku mne. Naplo ma.
Alyssa....len nie teraz.
Rýchlo som si ich vsunula do dlane a pritlačila k hrudi.
Hneď ako ma začalo lano ťahať hore, sa mi zdvihol žalúdok a vyvrátila jedlo z včerajších raňajok.
Všetko zrazu stichlo. Ucítila som na sebe krvilačné pohľady. Baran, ktoré som ovracala, nebezpečne zdvihol hlavu.
Cítila som, ako mi tuhne v žilách krv.
Takmer som si nevšimla, ako rýchlo ma Will ťahá hore.
To baranisko otvorilo ústa a vydalo neskutočný rev. Ostatné sa k nemu pridali.
Musela som si zakryť uši.
Lano ma prestalo ťahať a zrazu som ucítila na sebe Willove ruky.
„Poď Aly. Musíme bežať."
Schmatol ma za ruku a ja som za ním rýchlo skackala.
Po malých kamenných schodov sme sa rozbehli dolu. Ovce utekali našim smerom. Z ich papúľ padali na zem sliny.
Will ma chytil pod kolená, hodil si ma do náruče a začal so mnou šprintovať k zlatým dverám.
Keď sme k ním došli, ovce boli od nás asi dvesto metrov a rýchlo sa približovali.
Willovi som podala kľúče. Skúšal ich jeden za druhým, ale žiadný nesedel.
Zlostne zašomral a vsunul mi ich do rúk.
„Otvor tie zámky... Ja ich zdržím." Vytiahol si dýky a postavil sa asi desať merrov predomňa.
Prsty sa mi neskutočne klepali.
Zožratá ovcami....úžasné.
Schytila som stredne veľký kľúč a vsunula ho do prvej zámky.
Padol tam ako uliatý. Celá naradostená som ním otočila, až kým ňou necvaklo.
Druhá zámka... Túto to bolo ťahšie... Kľúč som hľadala asi tridsať sekúnd.
Z diaľky som začula bolestivé mekanie.
Vydrž Will.
Do poslednej zámky som strčila malý kľúčik v tvare srdca.
Našťastie som vybrala dobre. Otvorila som ťažké dvere a pozrela sa na Willa.
Bojoval s nespočetným množstvom oviec. Na jeho predlaktí som si všimla krvavý odtlačok.
„Will! Poď!" Zakričala som naňho. Strelil do skákajucej ovce a tú, ktorá ho chcela pohrýzť do nohy, prebodol.
Následne sa otočil a rozbehol ku mne.
Za pätami sme mali beštie. Jedna sa po mne natiahla. Will ma zozadu objal a skočil so mnou von z dvier. Tie sa automatický zavreli a my sme pristali na mäkkej tráve.

Máme tu šialene dlhú časť. Ďalšia bude pravdepodobne v Pondelok, keďže nestíham písať... Ale uvidím či sa vo mne prebudí spisovateľská duša. Ak áno, tak bude ako normálne v Nedeľu (mega rozdiel)😂