drunk // calum hood

t w e n t y - s i x

Posledné dve noci som poriadne ani nespala, stále som premýšľala nad tým, čo som chcela spraviť. V očiach ma štípali slzy a stále som sa pozerala na prsteň, ktorý sa mi ligotal na ruke a potom som plakala ešte viac, až kým som už ani nemohla poriadne dýchať a lapala som po dychu.

Chcela som to urobiť, vedela som, že to bude to najlepšie pre nás oboch, ale zároveň som ho príliš milovala a nechcela som to urobiť.

Ale Lukove slová sa mi stále premietali v hlave a ja som vedela, že to musím urobiť, ak chcem, aby sme boli ešte niekedy šťastní.

Keď som v ten osudný deň vstupovala do liečebne, Calum ma znova nečakal a Brenda mi povedala, že bol vo svoje izbe.

Pomaly som vystupovala po schodoch, s každým krokom som sa chcela otočiť a zutekať, ale nemohla som.

Keď som zaklopala na dvere jeho izbu, ruky sa mi už nervózne triasli a musela som si zahryznúť do spodnej pery, aby som sa nerozplakala. Musela som byť silná, nesmela som si dovoliť sa rozplakať.

„Ahoj," šepol Calum, keď otvoril dvere a silno ma objal. Neviem, prečo sa mi zdalo, že i on ma držal o niečo silnejšie ako kedy predtým a srdce som mala až niekde v krku.

„Ahoj," odpovedala som mu rovnako potichu a nejak som vedela, že dnes si nepôjdeme sadnúť na lavičku v záhrade, ale ostaneme v jeho izbe.

Na roztrasených nohách som prešla k jeho posteli a sadla som si, čakajúc naňho. Keď si ku mne prisadol, v izbe sa rozhostilo mŕtvolné ticho a ja som mala pocit, že odpadnem.

„Cal," zašepkala som slabo do ticha a jeho tmavé oči, ktoré som tak milovala, sa pozreli do tých mojich.

„May, ja. . ." chcel niečo povedať, ale potom iba zatvoril ústa a pokrútil hlavou.

„Musím ti niečo povedať," prehovorila som a nahnevane som si utrela oči, ktoré sa mi začali plniť slzami.

„Počúvam," šepol vyrovnane, ale ja som videla, ako sa i jemu triasli prsty, keď sa s nimi nervózne hral.

„Milujem ťa, to vieš, že áno?" prehovorila som.

„Viem. Veď aj ja milujem teba. Milujem ťa od prvého dňa, čo som sa na teba pozrel," zašepkal a rýchlo zažmurkal, akoby mal tiež v očiach slzy.

„Znamenáš pre mňa všetko," povedala som takmer nečujne. „Bolí ma to, že. . .že tak veľmi trpíš a chcem, aby sa ti polepšilo."

Calum iba prikývol a s panikou sa na mňa pozrel. Chytil ma za ruky. „Nehovor to, prosím," šepol zlomene. Obaja sme vedeli, čo tým myslel.

Privrela som oči a po líci mi stiekla osamelá slza. „Ty vieš, že musím," povedala som plačlivo.

Calum si vložil tvár do dlaní. „Nehovor to," zopakoval, ale videla som, že čakal iba na to, aby som to povedala.

Trasľavo som sa nadýchla, dych sa mi zasekol v hrdle a ja som iba s ťažkosťami prehltla. „I-iba chcem, aby sa ti polepšilo. Navzájom sa ničíme, lebo nám jednému na druhom prí-príliš záleží a nežijeme pre seba, ale pre t-toho druhého."

Calumovi sa začali triasť plecia a z úst mu unikol hlasný vzlyk popretkávaný takou surovou bolesťou, až mi vyhŕkli ďalšie slzy. „Prečo musíš mať vždy pravdu?" spýtal sa s trpkým smiechom a konečne sa na mňa pozrel. V tmavých očiach sa mu ligotali slzy.

„Neviem," tiež som sa zasmiala a po tvári mi stekali ďalšie a ďalšie slzy.

„Prečo je život nefér?" spýtal sa Calum, keď si zúfalo utieral mokré oči. „Prečo nás nenechá byť šťastnými?" vzlykol.