drunk // calum hood

t w e l v e

Slnko pražilo, keď sme nastúpili naspäť do aút - Ashton s Mali nasadli do toho Ashtonovho a vyrazili tesne pred nami.

Sadla som si na miesto spolujazdca, keď Calum naštartoval auto a vydali sme za nimi.

„Neuvedomil som si to až doteraz, pretože Mali je pre mňa len otravná staršia sestra, ktorá si ma doberá pri každej príležitosti, ale predsa len mi i s Ashom budú chýbať, keď odídu do Európy," prehovoril Calum a položil mi ruku na stehno, tak, ako to robil vždy.

„Možno nakoniec nie si muž z ocele a dokonca máš i srdce, Cal," povedala som dramaticky a s chichotom som ho pichla do líca, až sa rozosmial a rukou, ktorou nedržal volant, ma odstrčil preč.

„Hej! Nemám srdce z kameňa," odfrkol si a zazubil sa na mňa. „A vieš prečo, May?"

Pokrútila som hlavou. „Prečo, Cal? Daj mi aspoň jeden dôvod na to, aby som uverila, že máš city," vyhlásila som naoko seriózne.

„Lebo ťa milujem," povedal okamžite a mne sa rozbúchalo srdce. „A to si vyžaduje nejaké city."

Vložila som si červenú tvár do dlaní. „Cal, ty si taký zlatý," vyhlásila som a znova som ho pichla do líca. „Keby si teraz nešoféroval, pobozkala by som ťa."

Vykrútil pery dodola, až vyzeral ako smutné šteniatko. „Tak to je potom škoda, že šoférujem, lebo ja by som ťa pobozkal tiež," vyhlásil a ja som sa rozosmiala.

Vracali sme sa z pláže ku Calumovým a Maliným rodičom, lebo Ashton s Mali sa chceli ešte pred svojím odchodom do Európy rozlúčiť i s Malinými rodičmi.

„Pozri, ako pekne zapadá slnko," vyhŕkol Calum nadšene a mňa to rozosmialo. Venoval mi rýchly zamračený pohľad, predtým, ako sa znova zahľadel na cestu pred nami, ktorá sa točila v prudkej zákrute a na jednej strane mala malú odbočku nad útesom. „Čo? Prečo sa tak smeješ? Veď je to pravda."

„Kto by to bol tušil, že Calum Hood je niekde hlboko vo vnútri taká romantická duša?" spýtala som sa pobavene a on rýchlo pretočil očami.

„No a čo?" spýtal sa dotknuto. „Nemôžem byť  snáď romantická duša?"

„Si roztomilý, keď chceš byť romantickou duš-" začala som, ale potom som vykríkla. „Calum, brzdi!"

Všetko sa to stalo tak rýchlo.

Do Malinho auta vletelo iné auto, ktoré išlo v protismere.

Počula som uši trhajúce pískanie pneumatík, moje výkriky, Calumove výkriky. Kričala som, aby sme zastali, ale nebolo to možné. Calum bezmocne točil volant, ktorý, akoby sa riadil podľa vlastných pravidiel. Zastali sme tesne pred Maliným autom, ale zozadu do nás narazil niekto ďalší.

Náraz nás oboch vystrelil dopredu, ale našťastie sme nepreleteli cez predné sklo, lebo nás zastavili naše bezpečnostné pásy.

Privrela som oči, chcelo sa mi spať. Veľmi sa mi chcelo spať. Zaklipkala som nimi, aby som ostala hore, ale možno som zaspala. Neviem. Nepamätám sa.

Keď som sa znova prebudila, stále som sedela v aute, všade okolo nás húkali a blikali svetlá sanitiek, ale nikto sa ešte nedostal k nášmu autu, všetci zdravotníci a doktori sa kopili okolo Malinho auta.

V hlave mi pulzovala bolesť, zakašľala som a zdalo sa mi, že mi po brade niečo stieklo a keď som trasľavo zdvihla boľavú ruku, cítila som niečo teplé a lepkavé. Niekde vzadu mojej zmätenej mysle som vedela, že to bola krv.