drunk // calum hood

t h r e e

S Calumom sme ostali celý deň doma. Nakoniec ma uprosil, aby som mu pomohla spraviť raňajky a potom sme iba pozerali televíziu.

Bolo také krásne aspoň na chvíľu byť normálnym párom bez všetkých hlúpych problémov, ktoré nás tlačili k zemi.

„Mám také šťastie, že ťa mám," zamrmlal mi do ucha, keď sme sa k sebe túlili na malej pohovke. Klamala by som, keby som povedala, že som vedela o čom bol film, ktorý bežal v telke, pretože som nemala ani potuchy. Sústredila som sa len na to, že bol pri mne a teplo jeho tela mi dávalo nádej, že možno raz bude všetko v poriadku.

Usmiala som sa a načiahla som sa, aby som ho pohladila po rozhorúčenom líci. „Ja mám šťastie, že ťa mám," povedala som a rukou som mu prechádzala po tvári.

Privrel oči a pokrčil obočie. „To nehovor. Robím ti iba starosti," zašepkal potichu.

„Ale milujem ťa," povedala som mu vášnivo. Znova privrel oči a načiahol sa po moju ruku, aby nám preplietol prsty.

Naklonila som sa nad neho a pobozkala som ho na pery. Jeho prsty sa mi okamžite zaborili do mojich bokov, keď si ma k sebe pritiahol, neprerušiac bozk.

Pootvorila som ústa, a on mi do nich vkĺzol jazykom. Zahryzla som mu do pery a Calum zastonal. Rukami zablúdil pod moje tričko, hladiac ma po nahej pokožke.

Pod jeho dotykom som horela a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Lapajúc po dychu som sa odtiahla a prehodila som si vlasy na druhú stranu, ale on ma znova stiahol k sebe a lačne ma bozkával na pery.

Ruky som mu položila na hruď a začala som ho bozkávať na hrdle. Znova zavzdychal a v tej chvíli som chcela len, aby ho už negniavil ten neskutočný smútok. Chcela som mu dať všetko, len, aby bol znovu šťastný.

„Milujem ťa, May. Tak veľmi ťa milujem," mumlal mi do vlasov a ešte silnejšie ma objal. Jeho silné ruky sa mi obmotali okolo pása. 

Ležali sme tam, iba dýchajúc a počúvajúc tlkot našich sŕdc. Hlavu som mala pritlačenú k jeho hrudi a vdychovala jeho sladkú vôňu. Nohy sme mali prepletené, obaja sme sa snažili byť k sebe čo najbližšie. Zadržiavala som dych, pretože som sa bála, že i jediným nádychom sa od seba vzdialime.

Neviem, koľko sme tam ležali pritlačení k sebe. Ale nakoniec nás vyrušil zvuk Calumovho zvoniaceho telefónu.

Chcela som sa zdvihnúť a podať mu ho, ale on ma nepustil. „Nechaj to tak. Keď to je súrne, zavolajú ešte raz. Iba tu ešte so mnou ostaň," zamrmlal mi Calum do ucha a odhrnul mi z tváre pramienok vlasov.

„Dobre," odpovedala som a pobozkala som ho na líce.

Telefón zazvonil ešte raz, ale ani jeden sme sa nepohli. Obaja sme si uvedomovali, že by sme to mali zdvihnúť, ale nechceli sme prekaziť túto malú chvíľku, ktorú sme mali. V poslednom čase ich nebolo veľa.

Keď Calumovi zazvonil mobil už štvrtý krát, so zafučaním som sa zdvihla a potiahla som ho zo sedačky. Chytil mobil a pozrel sa na meno volajúceho. „Michael," poznamenal a zdvihol.

„Haló?" ozval sa do slúchatka. Chvíľu počúval a potom znova prehovoril. „Nie, sme doma."

Podišla som k nemu, rukou, ktorou nedržal mobil, ma objal a ja som si zaborila hlavu do jeho pleca. Jemne ma hladkal a stále rozprával s Michaelom.

„Okej, dobre. Príď, čakáme ťa," povedal nakoniec a zložil. Strčil si mobil do vrecka na teplákoch a objal ma i druhou rukou.

„Prečo ti volal?" spýtala som sa a zadívala som sa do jeho krásnych očí.