10 reasons why I hate you

9

                  

**TIME JUMP**

Paris Fashion Week skončil nad moje očakávania. Kate povýšili na hlavnú organizátorku, vďaka ktorej bude na budúcom Fashion Week-u už len sedieť v kancelárii a telefonovať. A čo je ešte lepšie, na konci poslednej prehliadky ju James požiadal o ruku. Bola som za nich neskutočne šťastná. Nash sa až do konca Week-u na žiadnej z prehliadok neobjavil a nevidela som ho už ani nikde v Paríži.
Ja a Zoe sme sa vrátili do hotelu Pullman a ďalej sme pokračovali vo svojej práci. Bývali sme spolu na izbe a niekoľko krát som sa jej ospravedlňovala, no stále sme neboli naša stará Zope dvojica. Aj keď sme spolu natáčali videá. Miestami som mala pocit, že je to stále rovnaké, no vždy to bolo len na chvíľu.
Mojím úspechom bolo, že som presvedčila zamestnancov Pullmanu aby sa stravovali u Guiseppeho v reštaurácii.
Ako tak týždne ubiehali, my sme sa už pripravovali na odchod späť domov. Snažila som sa na to nemyslieť, no čím bližšie to bolo, tým viac mi začalo byť ľúto kamarátstiev a kolektívu čo som tu za sebou mala nechať. No a k tomu tony a tony spomienok samozrejme.

Keď nastal deň odletu plakala som viac ako malé dieťa. Stále sa mi v hlave vynárali spomienky na prvý deň, na prílet a príchod do hotela. Aj na protivného Tima a ostatných ktorý boli môj prvý zážitok z Paríža.
Po príchode domov som nemala ani chuť sa s niekým baviť, pretože som stále bola zvyknutá na to svoje súkromie z našej malej myšej diery. Ešte aj tá izba mi chýbala. Každému z hotela som sľúbila, že ho prídem pozrieť, a aj to dodržím.
Onedlho od príchodu som si kúpila kameru za výplatu. Natáčať som neprestala a moje meno sa stávalo čím viac tým slávnejšie a pozeranejšie. Ľudia z môjho okolia si ma začali viac všímať a spoznávať ma. Pre každého som bola to dievča z malého mesta na internete. Sláva mi nevadila, no niekedy to liezlo na nervy, keď si ľudia moje videá vyložili inak ako boli myslené a robili z toho kačice na internete. No brala som to ako normálnu vec.
So Zoe sme sa v škole bavili ako obvykle, no možno preto, že sme boli v kolektíve ľudí a nevšímala som si moc ten rozdiel. Každý sa dozvedel o našich úžasných a nezameniteľných prázdninách v Paríži. A bodaj by nie, keď ma celá škola sledovala na YouTube . LifeWithHope bola celodenná téma niektorých mladších ročníkov. No bola som rada, že ma podporovali. Samozrejme, že s našli aj hateri, no o tých som moc záujem neprejavovala.
Našla som si frajera, s ktorým som bola šťastná. Teda do chvíle keď som ho nenašla na párty s iným dievčaťom. Chvalabohu som mala pri sebe Zoe, ktorá mi pomohla sa cez to preniesť a myslím, že táto udalosť nás dostala späť do starých koľají. Znova sme sa začali baviť tak ako predtým – o všetkom, o každom a bez zábran. A tento krát to tak bolo už z oboch strán.

Mesiace ubiehali a mne sa všetky spomienky na Pullman obrátili už len na dobré. Aj tie horšie na Paris Fashion Week, aj tie so Zoe, aj z príchodu. Všetko mi to prišlo už len ako zábava a s radosťou sme o tom žartovali.
Na Nasha som o pár mesiacov aj zabudla.

Ani som sa nenazdala a mala som osemnáste narodeniny. Neplánovala som robiť nejakú extra párty. Len ja a moji kamaráti. No vysvitlo, že oni na to majú iný názor. Celý deň neboli v škole a keď som prišla domov, Zoe ma zaviedla do baru, kde sme poriadne oslávili moje narodeniny.
Od toho dňa sa môj život veľmi nezmenil. Jedine mi pribudlo viac povinností a zodpovednosti.

Letné prázdniny prišli tak rýchlo ako odišli, no tento krát som sa na koniec tešila viac ako obvykle. Počas tretieho ročníka niekoľko žiakov, vrátane mňa, prerušilo štúdium a odišli sme na jazykový pobyt do San Diega. Trvalo mi mesiace presvedčiť rodičov, že je to životná príležitosť, ale nakoniec po dlhom boji povolili. Samozrejme, zarobiť som si na to musela sama, no s pomocou YouTube to nebola až taká závažná prekážka.