Alfred [Williams' Family 2]

PART 002

Keď mal Alfred šestnásť rokov a raz prišiel zo školy, otec ho čakal so širokánskym úsmevom, oblečený v zástere a so šatkou na blonďavých vlasoch, vtlačil brániacemu sa Alfredovi do ruky prachovku a nastrkal ho do pivnice, kde bola kopa harabúrd. "Treba to upratať a ty mi dnes pomôžeš!" povedal mu Arthur s energiou, akou by ste čakali skôr od Alfreda...ale na pár hodín zmenila majiteľa.

Tak triedili staré veci, a ako sa postupne sklad uvoľňoval, našiel Alfred v rohu na polici akúsi staro vyzerajúcu krabicu. Vyvliekol ju von z pivnice na dvor, a začal sa v nej hrabať. Nesmierne ho prekvapilo, čo v nej našiel - pár diek s motívom javorového listu, pár plyšákov, pár fantasy kníh o ktorých si bol Alfred istý, že ich nikdy nečítal, a album s pár fotkami dvoch takmer identických desaťročných chlapcov. Alfred neveril vlastným očiam. O jednom z detí si bol istý, že je to on, ale to druhé... bol si istý, že by ho mal poznať, ale nepamätal sa. Jednu fotku vytiahol a vrátil sa do pivnice. "Otec?" oslovil otca, ktorý mal hornú časť tela strčenú v akejsi veľkej bedni.

"Čo je, Alfred?" ozvalo sa huhlanie.

"Je piatok. A chcem sa ťa niečo opýtať," povedal Alfred nezvyčajne vážne. To Arthura zaujalo. Vytiahol sa z bedne a oprašujúc si ruky na syna pozrel, spýtavo nadvihujúc svoje veľké obočie.

"Kto to je?" opýtal sa Alfred a ukázal otcovi fotku. Arthur zmeravel.

"Ty si..." začal, ale uvedomil si, že by nemal Alfredovi kafrať v starých ranách. Fotku mu vyšklbol, pretrhol ju napoly a obe časti samostatne pokrkval.

"To...nič nie je. To sme raz boli v parku a...stretli sme chlapca čo sa ti podobal, tak sme vás odfotili," bleskovo zaklamal Arthur.

"A...ha," povedal Alfred nedôverčivo. Jeho interný detektor lži pípal ako splašený. "Do akého parku?"

"A nie je to jedno? Choď dorobiť tú policu prosím ťa," zavrčal Arthur. Dobre poznal synove postupy ako z ľudí dolovať pravdu. Alfred sa nafučal, ale poslúchol. Pripadalo mu to ako jeden z jeho psychických problémov, ktoré nikomu nedával najavo. Tak sa vrátil k polici. Arthur sa vykradol z pivnice, vzal bedňu Mattových vecí a ukryl ju u seba v skrini.

Tento zážitok chodil Alfredovi neustále po rozume. V noci sa mu začali snívať sny, v ktorých sa vždy ako biely duch objavoval ten chlapec z fotky.

"Ty si na mňa zabudol," hovoril mu vyčítavo a hádzal doňho veľkého bieleho plyšového medveďa. Z toho sna sa vždy Alfred prebudil obliaty studeným potom a roztrasený. Občas, keď mu toho duch vykričal viac, budil sa v slzách.

Raz, keď sa Arthur vrátil z práce neskoro, a prechádzal okolo pootvorených dverí izby svojho syna, začul vzlyky. Nikdy ho tak nič neprekvapilo. Ticho prešiel nad spiaceho Alfreda a napriahol nad neho ruku, že ho zobudí, ale zarazil sa. Alfred zo sna šepkal. Pár slov, stále dokola.

"Prosím, dosť... Prepáč... Matthew, prepáč..." Arthur cúvol a prepadla ho previnilosť. Nemal dovoliť, aby sa to stalo. Chcel Alfredovi pomôcť.

Preto ráno pri raňajkách, kde Alfred pôsobil absolútne vyčerpane, plesol Arthur na stôl akési prospekty.

"Čo to je?" opýtal sa Alfred.

"Keďže ako si teraz novo nastúpil na strednú, a tvoje známky sa už sa ani nemajú kam zhoršovať, tak som premýšľal o tom že by ti možno prospela zmena prostredia," široko sa usmial na syna Arthur.

"Dobre, ale načo až do Kanady?" Alfred zhrabol zo stola prospekty a prezrel si ich.

"Čím razantnejšie, tým lepšie..."