Alfred [Williams' Family 2]

PART 001

Z noci z druhého na tretí júl sa normálne všetci školáci ešte stále zotavujú z búrlivých osláv toho, že konečne začalo leto a majú od školy pokoj. Preto sa táto noc nezdá tak významná - ale je. V túto noc sa totiž narodili bohyni Hébé dve deti - dvojčatá. Jedno na sklonku jedného dňa, a druhé o pár minút, na samom začiatku druhého.

Hneď na druhý deň sa tak pred dverami domu Williamsových objavila veľká kolíska. Keď Arthur Williams, učiteľ hudobnej výchovy a angličtiny na základke, vo voľnom čase rockový muzikant, a hlavne biologický otec dvojčiat, otvoril dvere a uvidel tie deti, spomenul si na to, odkiaľ a čie tie deti sú. Vzal ich dovnútra, sčasti plný obáv, aby ich ukázal svojej žene Cissy - ktorá o jeho romániku s bohyňou nevedela ani mäkké fň - ale pomohla mu pravá matka detí - Hébé - keďže ho mala stále rada. Na jeho ženu zoslala Hmlu, vďaka ktorej si Cissy začala myslieť, že deti porodila ona sama.

Deti pomenovali Alfred a Matthew, pričom Alfred bol ten aktívnejší, a Matthew bol "to lepšie dieťa", lebo bol tichý a neotravoval stále s niečím svojich rodičov (narozdiel od Alfreda).

Ich značná rozdielnosť sa prejavovala od samého začiatku. Zatiaľ čo Alfred bol ten neustále zdravý a rástol ako z vody, jeho brat mal slabú imunitu a nerástol tak rýchlo. Alfred ale veľmi rýchlo prišiel na to, že keď ste ten väčší, musíte ochraňovať to, čo je vám drahé. Svojho brata nikdy neopúšťal a chránil ho. Bol to Alfred, ktorý chodil domov dobitý, keď chránil svojho brata od šikanérov. Ale neprekážalo mu to - lebo neskončil dobitý sám - aj tí šikanéri vždy vyzerali ako príliš používané boxovacie vrecia, napriek tomu že ich bolo viac - a bol rád, že svojho bračeka ochránil. Alfred mal už od mala veľkú silu a neváhal ju použiť, ak šlo o Matta.

Táto jeho sila mala aj iný efekt. Spoločnosť ho začala uznávať. Čoskoro sa dostal na čelo spoločnosti. Jeho večná veselosť, energia a odvaha ho katapultovali do pozície vodcu a stredu diania, kedykoľvek sa objavil v spoločnosti iných ľudí. Aj doma. Bolo to samé "Alfred! Alfred!" Niekedy ho to štvalo, hlavne keď chcel byť na chvíľu sám, aby si zahral videohru alebo trocha pocvičil (s posilňovaním začal už ako malý), ale ostatní mu nie a nie dať pokoj. Stále od neho chceli pomoc alebo radu, alebo len jeho pozornosť. Čo mal Alfred, to bolo cool. Čo robil Alfred, to bolo cool. A on sa tej nálepky nevedel zbaviť, tak sa s ňou zmieril.

Táto nálepka sa mu aj páčila, aj nie. Nemal ju rád kvôli Mattovi. Alfredovi pripadalo, že čím viac je on v strede, tým je jeho brat ďalej na okraji spoločnosti. Vnímal to všade - Matta všetci prehliadali. Niekedy aj on sám (omylom). A čím boli starší, tým Alfredovi viac pripadalo, že sa od neho brat vzďaľuje, a to ho vnútorne ničilo.

V škole bol priemerným žiakom. Diagnostikovali mu ADHD, čiže neobsedel v triede ani tých 45 minút. Šil sa na stoličke, vyrušoval a celkovo robil čokoľvek, aby sa zabavil. Matematika a podobné predmety mu absolútne nešli do hlavy, občas nejakú tú logiku prejavil, hlavne keď mu horelo za pätami (trojka na vysvedčení), ale inak sa o to nestaral. To, z čoho mal samé jednotky, boli jazyky. Tie jednoducho Alfredovi išli perfektne. Dajte mu učebnicu jazyka, a o pár mesiacov s vami plynule konverzuje. Netušil, prečo to tak je, keďže takmer vôbec nečítal a jeho ADHD mu sťažovalo zapamätať si množstvo vecí, ale využíval to, ako mohol. Už v ôsmych rokoch hovoril plynule anglicky, francúzsky a taliansky (čo bol jeho obľúbený európsky jazyk - vtedy ešte chabo vedel, kde sa Taliansko nachádza).

Potom, keď mali chlapci približne jedenásť rokov, sa ale stalo niečo, čo nerozlučnú dvojku od seba nedobrovoľne odtrhlo. Arthur a Cissy Williamsovci sa z nejakého dôvodu znenávideli. Stále viac a viac sa hádali. Alfred to vnímal veľmi pasívne. Vždy, keď počul zdola ich zúrivé hlasy a ktovieaké iné zvuky, zatvoril dvere v izbe, zapol si hudbu v sluchátkach, dal ju na najvyššiu hlasitosť a kričal na seba: "Nie, nepočuješ to!". Alebo proste tresol vchodovými dverami a išiel von, či už boli štyri poobede alebo desať večer. Rodičia, zamestnaní hádkou, si to všimli, až keď skončili, a to bol Alfred často už dávno doma a objímal brata zababušeného do periny, aby ho upokojil. Nikdy nezniesol, keď Matthew plakal.

Nakoniec sa to maximálne vyvŕbilo a Arthur a Cissy išli pred súd. Tam si vykričali, čo sa dalo, Cissy spôsobila ľahké zranenie Arthurovmu právnikovi, keď doňho hodila fascikel s papiermi, a súd rozhodol nekompromisne: Odtrhnúť.

A tak sa naštvaná Cissy zbalila, vzala so sebou staršie dieťa - Matta - a odsťahovala sa preč do svojej rodnej Kanady. Priamo za chrbtom spiaceho Alfreda, ktorý bol poprvýkrát za život ignorovaný.

Najhoršie na tom bolo to, že chlapcom sa o tom skutočne nezmienili. Alfred sa toho dňa prebral, a jeho brat a mama boli preč, spolu s Mattovými vecami, čo mu mama prikázala si večer predtým zbaliť. Nikdy sa necítil viazaný k rodičom, a ak tak si bol bližší s otcom, tak to, že mama odišla mu neprekážalo - ale to, že bol preč jeho brat, mu nechalo na duši hlbokú trhlinu. Najprv vykričal otcovi veľa nepekných vecí, a potom mnoho dní nevyšiel z izby, zahrabaný v Mattových perinách obklopený jeho vôňou, hral videohry napriek zraku zahmlenému od sĺz a napchával sa donáškovým fastfoodovým jedlom. Následne, keďže prestal na čas cvičiť, mu váha rapídne narástla, a premenila sa na anorexiu a bulímiu, ktorými trpí dodnes.

O pol roka mu Arthur povedal, aby sa zbalil. Tiež sa, ako aspoň trocha starostlivý otec, nemohol pozerať na to, v akom je Alfred stave, tak si povedal, že zmena bydliska to možno napraví. Tak sa táto podarená dvojka odsťahovala na samý druhý koniec USA, do Washingtonu D.C.

Malo to efekt. Alfred sa upokojil a začal fungovať tak ako predtým. Ale stalo sa aj niečo iné, čo Arthur vôbec nepredpokladal, že sa stane. Alfred začal na brata zabúdať.

Ľudský mozog má vo zvyku vyhodiť zo šoku príliš traumatické spomienky. Presunie ich do podvedomia a dostane ich odtiaľ iba hypnóza alebo silný šok týkajúci sa tej spomienky. To sa presne stalo. Alfred si pamätal, že mal akéhosi brata, ale zabudol jeho meno, zabudol ako vyzeral, zabudol na svoj vzťah k nemu, zabudol na to, prečo odišiel. Pripadalo mu to iba ako nejasný sen, ako halucinácia, tak presvedčil seba samého, že sa mu to snívalo.

Vo Washingtone sa prebojoval na čelo spoločnosti veľmi rýchlo. Mal vypracovanú postavu, žiariaci charakter a získaval si prirodzený obdiv všetkým čo robil. Dievčatá s ním chceli randiť a chlapci sa s ním chceli priateliť (niektorí možno aj randiť). Spôsobilo to maximálny nárast jeho sebavedomia, ktoré zalialo tú trhlinu po strate Matta, na ktorú si ani nepamätal. Za šesť rokov, ako žil vo Washingtone, sa stal viac sebaistým, viac energickým, a stále viac potreboval pozornosť ostatných. Aj vedome, aj podvedome. Nestratil na svojej atraktivite ani napriek tomu, že v štrnástich rokoch mu diagnostikovali krátkozrakosť a otec ho prinútil nosiť okuliare.

Vždy, keď sa odvtedy pozrel s okuliarmi do zrkadla, pripadal si zvláštne. Akoby sa nedíval na seba, ale na niekoho iného. Známeho. Nechápal to, ale keďže mu to pripadalo ako ďalší psychický problém, nikomu o tom nepovedal.

Život s otcom mu iba pomohol vo vývoji jeho povahy do podoby, v akej je dnes. Otec ho buď rozmaznával, alebo s ním blbol, alebo si ho vôbec nevšímal, lebo mal veľa práce. Alfred si nedokáže vybaviť, či mu otec niekedy niečo zakázal (okrem chodenia bez okuliarov, na tom otec skutočne trval, až to Alfredovi prestalo vadiť). Jediné mínus bolo, že...Arthur varil príšerne. On si to akoby neuvedomoval, zjedol vždy všetko, čo si sám navaril a nikdy sa na to nesťažoval, dokonca to chválil. A Alfred? Zaťal zuby a jedol. Aj tu sa vyvíjala jeho závislosť na fastfoode, a jeho schopnosť zjesť úplne všetko, bez ohľadu na chuť.

Aj keď bol Alfred poloboh, syn Hébé, nižšej bohyne, nikdy sa mu nič súvisiace s polobožským svetom nestalo. Otec mu o tom nikdy nič nespomenul, lebo veľmi dobre vedel, že by mu Alfred neuveril.