Alfred [Williams' Family 2]

PART 003

Len čo im posledný zvonček dovolil opustiť školu, tak sa Alfred zdvihol, zhrabol Mattovu ruku a ťahal ho energicky za sebou na internát.

"Dúfam, že bývaš sám, lebo som sa rozhodol že odteraz ťa nespustím z očí! Už N-I-K-D-Y!" skríkol energicky, akoby chcel, aby to vedel celý svet. To vlastne aj chcel. Vnútri sa rozhodol, že ak sa ich zasa niečo pokúsi rozdeliť, bude vraždiť.

"A...áno..." začul len tlmene zozadu a usmial sa.

Keď dorazili na internát, a Matt ho doviedol do jeho izby, vydralo sa z neho: "O-ospravedlňujem sa za ten neporiadok..."

Prekvapený Alfred sa začal obzerať. "Neporiadok? Kde??"

Ako sa díval, tak nič čo by to slovo vystihovalo nájsť nevedel. Neporiadok nezaznamenaný. Nula percent. Jediné, čo ho upútalo, bola kresba na stole. Bolo to... To som...ja? Ale prečo ma Matt... Chcel sa ísť pozrieť bližšie, ale Matt, ktorý dovtedy nemotorne ustieľal posteľ, ho predbehol. Papier roztrhal na dva kusy, a tie zničil osobitne. "To... Nič nie je," povedal jeho brat tichučko. Alfredovi to niečo pripomenulo... Aha, áno... Veľmi podobne reagoval otec na tú fotku... Alfred sa len usmial na červenajúceho sa Matta, znova ho objal a v duchu si nápad, čo dostal, uložil do pamäte.

A tak začali bývať s Mattom spolu na internáte. Prvýkrát za sedem rokov sa Alfred cítil...úplný. Keď bol v tom stave, že mu mozog Matta vyhodil, netušil, že mu tak veľmi chýba. Ale teraz si to spätne uvedomoval. Alfred sa dokonca začal pri bratovi zlepšovať v škole. Bolo to zvláštne, ale akosi sa skrotil aj sám. Niežeby mu Matt čokoľvek ohľadne jeho drzého sa chovania hovoril, na Alfreda akosi zapôsobila Mattova aura. Začal sa trocha viac učiť. Ale iba trochu - vždy s tým nakoniec sekol a išiel robiť niečo iné. Napríklad sa začal učiť arabsky, a zistil, že arabsky biologikárka nerozpráva, lebo keď na ňu skúsil pár bežných fráz, dívala sa naňho dosť zmätene.

Po pár týždňoch sa rozhodol uskutočniť svoj plán. Zavolal poobede na Matthewa, povedal mu, aby sa obliekol, a išli spolu do mesta. Len čo našiel Alfred vhodné miesto, podobné miestu, odkiaľ pochádzala tá Mattova fotka z ich detstva, tak vytiahol foťák. "Dáme si selfie?"

No dostal len dosť vyplašenú reakciu: "Č-čo je to... selfie?"

Alfred sa zatváril veľmi vyjavene. "Ako to že to nevieš? Selfie je fotka seba, čo urobíš ty sám."

"Ja neviem veľa vecí," zakňučal jeho brat.

Alfred urazene odfrkol.

"P-prepáč."

"Nič si z toho nerob braček. Ja ťa zaučím. Ale najprv musíme urobiť toto," povedal znalecky, zapol foťák a chytil brata okolo pliec, presne ako na tej fotke. "Tak a teraz sa usmej," poradil mu, zadíval sa do foťáku a urobil pár rýchlych fotiek.

Potom Alfred bratovi poďakoval veľkým objatím, a navrhol vrátenie sa na internát. Mattovi nepovedal, čo s fotkami plánoval spraviť... Jedine že by sa ho opýtal. Na druhý deň Alfred, keď Matt nebol v izbe, mu jednu z fotiek strčil do vedľajšej priehradky na kufri. Rovnako aj do svojho. Chcel, aby obaja mali aktuálnu pamiatku na toho druhého a nechcel na to v žiadnom prípade zabudnúť.

A bol tu koniec roka. Alfreda nevýslovne mrzelo, že sa od brata bude musieť odlúčiť. Mal ísť domov, otec ho nevidel pol roka. Alebo...

"Počuj, Matt," oslovil raz večer, keď už ležali v posteliach, svojho brata. "Zajtra ideme domov... A ja som dostal nápad na pomstu," povedal a hrozivo sa zasmial.

"Aký?" ozvalo sa po chvíli rozospato. Alfred sa usmial, zliezol z postele, a sadol si k bratovi na jeho posteľ. Nahol sa nad neho a pošepkal mu do ucha svoj plán.

"Zajtra, predtým ako odídeme, si ešte raz prebalíme veci. Ja sa zbalím do tvojich tašiek, ty do mojich... A ja pôjdem mame a ty otcovi," zakončil to diabolským úsmevom.

Odpoveď ho prekvapila. "Čože? A-ale m-mama m-ma p-pot-trestá keď t-to z-zistí."

Vzdychol, usmial sa a brata v leže objal. "Nie, mama potrestá mňa. Ty pôjdeš k otcovi, ktorý má na háku. Ak si to uráči všimnúť, bude vlastne rád, že ťa vidí. Chýbal si mu," povedal mu a naklonil spýtavo hlavu s úsmevom. Ale ako odpoveď dostal len zívnutie.

"Som unavený..."

Alfred len vzdychol, narovnal sa a vrátil sa na svoju posteľ. Jemne sa zakryl, a premýšľal o svojom nápade. Chcel sa rodičom pomstiť za to, že ich rozdelili. Bolo to v ňom už dlho, celý polrok. Po pár desiatkach minútach ale skoro vyskočil z kože, keď sa Matt zrazu ozval.

"Máte doma javorový sirup?" Alfred uprel pohľad na bratovu posteľ, kde sa naňho pozerali dve žiariace a trocha zúfalé bratove oči odhrnuté spod periny. Alfred preglgol a prikývol.

"Áno a aj keby nie, tak blízko domu sú potraviny a tam ho majú," povedal, pričom fakt dúfal, že tou odpoveďou brata nesklamal.

"A-a pustí ma otec preňho do toho obchodu?" Kým stihol Alfred tú otázku predýchať, Matt naložil ďalšiu. "Mama ma nikdy nikam nepúšťala... Iba do školy."

A v tej chvíli sa Alfred rozhodol, že to proste musia urobiť. Musí brata poslať k otcovi. Musí ho oslobodiť od matky. Musí ho nechať, aby sa oslobodil. Aspoň na dva mesiace. Musí ho chrániť, a nedovolí, aby ho zasa stratil.

"S tým si vôbec nerob starosti, braček. Otca sa nemusíš ani spýtať... On sa opýta, keď bude niečo potrebovať vedieť, viac ho nezaujíma," prehodil Alfred a usmial sa na brata. Vytiahol ruku spod periny a ukázal bratovi zdvihnutý palec.

A vidieť bratove rozžiarené oči preňho bola najlepšia odmena.

"A t-ty by si sa so mnou v-vážne vy-vymenil? Ty sa mamy nebojíš?"

Nad tým musel chvíľu uvažovať. Ale dal si záležať na tom aby to netrvalo príliš dlho. "Jasné že nie! O mňa sa neboj!" povedal veselo. Vnútri si veril, že to zvládne... A ak sa predsalen objavila nejaká myšlienka na to, že to nezvládne, objavil sa obraz usmievajúceho sa Matta, a ten to všetko zahlušil.

"Tak dobre te-" Alfred sa len široko usmial, keď Matt nedokončil. Zaspal.

"Dobrú noc, Matt," zašepkal mu. A premýšľal ďalej. Dlho nebol schopný zaspať - až nad ránom.