Láska je ako nenávisť

21# Môj psychiater Andy.

Je večer ešte ten deň. Stále som nezjedla obed. Len tam tak ležal. Prišla za mnou už tri krát zdravotná sestra a hovorila mi že mám jesť. Neposlúchala som ju a ďalej pozerala do steny. Ležím v posteli a čakám na Andyho, ktorý vravel že príde večer. 
Teraz je asi tak pol siedmej. Ani nie o chvíľu na to, ako som si na Andyho spomenula už stál vo dverách s úsmevom na tvári. 

"Ahoj Cat. Tak ako sa máš?" opýtal sa ma zatiaľ čo si sadol na svoje obvyklé miesto. 
" Ahoj Andy. Dobre a ty?" slušne som odvetila. Andy zrazu presunul svoj pohľad na tácku plnú jedla. Vlastne dve tácky. Bola tu už aj večera no tú som nechala tiež bez povšimnutia. Andyho tvár sa zmenila. Zamračil sa a otočil svoj nahnevaný výraz na mňa. 
" Cat! Prečo si nič nejedla?" opýtal sa vážnym tónom.
" Pretože som nemala chuť."  odvetila som bez akéhokoľvek záujmu. 
" Pretože si nemala chuť? To nieje dobrá odpoveď Cat. Musíš jesť, aby si sa uzdravila!" hovoril. 
" No tak som nemala chuť. A čo? Tebe to môže byť jedno. A čo ak sa nechcem uzdraviť?" bože totálne ma vytočil. Počula som nejaké zvuky na chodbe, no nakoniec som si to nevšímala.
" Čože? Ako to že sa nechceš uzdraviť? A nemôže mi to byť jedno. Si predsa moja pacient..... kamarátka." odmlčal sa. Prečo sa odmlčal? Čo chcel povedať? Že som jeho pacientka? One je môj doktor? Veď už jedného mám. To predsa stačí. Sama neviem či sa chcem uzdraviť. 
" Ako to že si môj doktor? Ja už jedného mám! Nemôžem mať dvoch doktorov! " kričala som po ňom. 
" Pokoj Cat. Prosím. Upokoj sa." toto hovoril stále dookola.
" Odpovedz mi! " naliehala som.  Chytil moje zápästia do jeho rúk.Pozrel sa mi do očí a ja zas do tých jeho. Boli modré ako oceán. Mal ich tiež tak krásne modré ako Niall. Niečo na ňom bolo.
Zrazu z ničoho nič som si niečo začala uvedomovať. Má na mňa veľký vplyv. Nechcem aby to tak bolo.
" Ja........sa nechcem upokojiť." moja hlava namietala no srdce.... . 
" Prosím. Kvôli mne." neviem prečo ma toto dostalo. 
" Ja........... Ach...... Dobre." z bolesťou hlavy som nakoniec poľavila. Bola som pokojná. No stále som sa nedočkala odpovede. Prečo sa tomu vyhýba?
" Tak vidíš. Všetko bude dobré." usmial sa na mňa a jemne ma pohladil po líci.Trošku som sa mykla. 
 "Prosím teraz sa najedz." naliehal s jeho sexi úsmevom. Myslí si že ma tým dostane a že zabudnem na to, že mi niečo zatajuje. 
" Nechcem jesť."
" Ach....... Dobre. Nejedz. Nechám ťa teda tak. Premýšľaj o tom čo si hovorila. Len......" 
" Čo len?" chcela som aby to dopovedal. 
" Mysli na svoju rodinu, priateľov a frajera. Ale hlavne na seba. Určite ťa nechcú stratiť a ani ty ich. "
Po týchto slovách sa dal na odchod. " Prídem zajtra ráno." zatvoril dvere a bol preč.
Konečne si sa ho zbavila. Podľa mňa je fajn. Áno fajn, až na to, že ti niečo tají. Čože, prečo si sarkastická? Ty si si toho nevšimla? Akože čoho? Veď je to psychiater. A to prosím ako vieš? No snáď nie som blbá ako ty! Stále sa ťa vypytuje ako sa máš, ako sa cítiš a snaží sa ti nútiť bludy. Ja nie som blbá a už ma nechaj. Chcem mať  pokoj. Dobre, dobre. Len nehovor, že som ťa nevarovala. 
Po rozhovore s mojim vnútorným JA som zbadala, ako sa na mňa pozerá Niall. 

pohľad Niall : 
Vošiel som dnu hneď po tom ako odtiaľ vyšiel ten jej psychiater. Chvíľu som stál v úzadí a pozoroval Cat. Zrazu sa začala rozprávať sama zo sebou. Pozoroval som ju. Nechápal som čo sa to s ňou deje. Počkal som dokiaľ nedokončila rozhovor sama so sebou. Na stole som videl ešte ne-zjedený obed a večeru. Prečo nič neje? Videl som, že si ma všimla. Podišiel som bližšie a postavil sa za kreslo vedľa jej postele. Prihovoril som sa jej prvý. 

" Ahoj zlato. S kým si sa to rozprávala?" opýtal som sa jej. Znervóznela.
" Ahoj. Ale s nikým." povedala a jemne sa usmiala.
 " Aha dobre no........ A ako sa máš? Je ti už lepšie?" bol som zvedavý.
" Ale aj celkom áno. Trošku ma ešte bolí hlava. To po chvíli prejde. A čo ty? Vyspal si sa dobre?"
" Áno. Dobre. Konečne vo svojej posteli." zasmial som sa. Ten smiech bol ale falošný. Skoro vôbec som nespal. Nedalo sa mi. Musel som si vziať tabletku. No bol som šťastný za tú posteľ.
" Prečo si tak ďaleko od mňa? Poď ku mne na posteľ." potľapkala po posteli na znak aby som za ňou prišiel.  Stále som stál za kreslom. Váhal som, či sa mám k nej priblížiť. Nakoniec som za ňou prišiel a sadol si k nej. 
" Čo je dnes s tebou Niall? Ani si ma nepobozkal." zosmutnela. Pravda. Vždy to robím, keď sa stretneme. Podišiel som ku nej. 
" Ah. Tak poď sem." povedal som a nežne ju pobozkal na pery. Odtiahol som sa a sadol si na kreslo vedľa nej. 
" Kto je Andy?" opýtala sa ma. Zarazil som sa nad jej otázkou.
" Prosím?" nechápal som jej otázke. Veď tu  ten Andy je stále. 
" No kto je ten Andy? Dnes sa preriekol a povedal, že som jeho pacientka. Nechápala som to, pretože už jedného doktora mám. A vôbec nevyzerá ako normálny doktor."
" No on nie je len tak obyčajný doktor. Nezaoberá sa fyzickými zraneniami." snažil som sa jej vysvetliť opatrne.
" Ja som to vedela......... je to psychiater?" prikývol som jej. 
" Ako dlh to vieš?" toto ma dostalo. Viem že nieje blbá. Je veľmi múdra. Jasné, že na to prišla.
" Po všetkých našich rozhovoroch a po tom ako si všetko zapisoval. Snažil sa so mnou skamarátiť."
" Vedel som, že ti nič neunikne. Si veľmi pozorná." povedal som jej a pobozkal ju na čelo.
" Čo bude teraz? Prečo potrebujem psychiatra. Som úplne v poriadku nie?" 
" Neviem. Tiež si myslím, že si v poriadku. Teda až na......" odmlčal som sa.
" Až na???"  videl som jej zarazenie a trošku strach.
" No občas vybuchneš. Keď vidíš chalanov. Ako by sa ti niečo preplo v hlave a ty začneš kričať." snažil som sa povedať opatrne aby nevybuchla. 
" To nemôžem poprieť. Sama neviem prečo sa to deje." videl som že jej to je veľmi ľúto. Začali sa jej hrnúť slzy do očí. "Mám Louisa, Zayna aj Liama veľmi rada a nechcem byť na nich taká. Teraz sú na mňa určite nahnevaný. Nechcem ich stratiť sú ako moji bratia."  tu už plakala. Vedel som, že sa trápi. 
Aj ja ich mám rád. Prišiel som k nej bližšie a chytil jej ruku. Bola celá roztrasená. 
" Vieš práve preto je tu Andy. Aby ti pomohol sa s nimi normálne rozprávať." pohladil som ju po hlave.
" Myslíš, že to pomôže? Že sa s nimi budem môcť v pokoji rozprávať a nebudem musieť cítiť tú bolesť?" 
" Ja....... neviem. Ale vraj je jeden z najlepších doktorov vo svojom odbore, takže asi áno." usmial som sa a pobozkal ju na jej sladký noštek. 
" Ďakujem." povedala a usmiala sa.
" Tento úsmev ti pristane. Chcem aby si sa stále takto smiala." Urobím pre to všetko na svete. Chcem zistiť, kto jej tak ublížil. Nezastavím sa pred ničím.  " A prosím najedz sa." dodal som. 
" No keď tak pekne prosíš. Tak možno si niečo dám." dúfal som v to, že to spraví.
" Tak ja idem, nechám ťa tu. Najedz sa a dobre sa vyspi. Zajtra prídem asi až po obede."
" Aha, tak dobre." povedala smutne. " Dobrú noc." dodala. 
" Dobrú noc aj tebe." po tejto vete som odišiel. Hádam jej bude lepšie, keď sa naje a vyspí.