Dear Harry... /Lirry✔

14.

Od toho incidentu na párty sa Harry a Louis stretávali veľmi často a stali sa z nich dobrí kamaráti. Harry bol rád, že má úžasných priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť a ktorí ho vždy podržia. Barbora a Niall spolu po pár mesiacoch začali chodiť a Louis sa zamiloval do rozkošného kučeravca, no ten mu city bohužiaľ neopätoval. Neustále čakal na list od Liama. Posielali si ich stále a Harry dúfal, že aspoň takto spolu prečkajú tú diaľku, ale školský rok sa končil, blížili sa prázdniny a list neprichádzal. Kučeravec začínal mať obavy či sa mu niečo nestalo a preto popýtal svoju kamarátku, aby mu o tom niečo zistila, lenže tá u otca nepochodila.

Harryho znova ovládla samota, smútok a depresie. Liam mohol byť niekde mŕtvy alebo ešte horšie mohol sa na neho úplne vykašľať.

Niall a Báša sa ho snažili upokojiť a nejako ho dostať von, ale na celé dlhé letné dni sa zavrel v izbe a nechcel nikoho vidieť. Aj jeho rodičia boli zúfali a nevedeli ako ho donútiť odtiaľ vyliezť.

Preto keď sa Louis vrátil z prázdnin v Anglicku a všetko sa dozvedel zašiel za ním domov a dúfal, že mu pomôže. Ak nie on, tak už len samotný Liam.

***

„Dobrý deň, prišiel som za Harrym" oznámil Harryho rodičom, ktorí ho pustili dnu.

„Harry je vo svojej izbe, ale je zamknutý" brunet prikývol a šiel za ním. Pri dverách sa zastavil a jemne zaklopal.

„Dajte mi už konečne pokoj! Nechcem s nikým hovoriť!" ozvalo sa spoza dverí.

„Harry? To som sa Louis"

„Nechcem nikoho vidieť!"

„No tak Harry! Otvor tie dvere!" ticho. „Harry, prosím" znova nič iba hrobové ticho. „Do kelu Harold! Nebuď ako malé decko! Myslíš si, že tým čo tu vyvádzaš a tým že sa sám ľutuješ niečo vyriešiš?! Nie! Budeš len sedieť na tej hlúpej posteli, plakať a kašľať na všetkých ktorí sa ti snažia pomôcť?! Tak fajn Styles, ale bude to tvoja vina! A ak teraz neotvoríš tie posraté dvere, tak sa vezmem a odídem a bude mi jedno, že sa tam utápaš v bolesti. Ak by si mi dovolil byť s tebou a pomôcť ti, uľavilo by sa ti, ale ak máš na to iný názor, tak prosím! Ľutuj sa, ale nikomu tým nepomôžeš! Ani sebe!" oprel sa o rám dverí a čakal kedy príde tá kôpka nešťastia otvoriť dvere. Harryho rodičia zízali na bruneta, chceli niečo povedať, ale Louis ich zastavil, pretože bolo počuť kroky, cvaknutie zámku a následne sa dvere otvorili a v nich sa objavila uplakaná tvár kedysi usmievavého chlapca. „Smiem?" prehovoril starší a zelenoočko len pokýval hlavou na znak súhlasu. Odstúpil od dverí, Louis teda vošiel a zavrel ich za sebou. Nasledoval chlapca k jeho posteli a spolu sa na ňu posadili.

„Ďakujem Louis, máš pravdu" mierne sa pousmial.

„Ja viem, ja ju mám skoro stále" Harryho kútiky sa malinko nadvihli, no neusmial sa. „Pozri Hazz, viem, že si smutný kvôli Liamovi a kvôli tomu, že ti už nenapísal, ale musíš sa pozbierať. Viem, že mi teraz povieš, že to sa mi ľahko povie a že neviem čo cítiš. Možno neviem čo presne prežívaš, ale jedno viem. A to, že ak sa zavrieš v izbe a preplačeš svoj život, tak to bude tvoja najväčšia chyba, pretože tu nejde o to, že ťa niekto sklamal, ale o to, že si bez neho nedokážeš predstaviť život. Ale poviem ti jedno Harry. Máš rodinu, priateľov, ktorí ťa ľúbia a nezavrhuj ich kvôli hlúpemu Liamovi. Máme ťa radi, ja ťa mám rád a bolí nás vidieť ťa takého" chytil jeho dlaň do svojej a po celý čas čo hovoril mu pozeral do očí.

„Louis, ja...ja neviem čo povedať, asi máš pravdu"

„To si píš, že mám! Poď so mnou na tú party pri pláži"