Dear Harry... /Lirry✔

13.

Harry kráčal po chodbe preplnenej študentmi a stratený v myšlienkach si ani nevšimol, že ho niekto sleduje.

Došiel ku skrinke a vybral si veci, ktoré potreboval. Louis stál opretý o skrinku vedľa a sledoval každý jeho pohyb. Keď pribuchol skrinku, mierne podskočil.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť" usmial sa brunet a pomohol Harrymu zdvihnúť knihu, ktorá mu spadla.

„No neskoro, ale v pohode" Harry mu úsmev opätoval a spolu šli smerom k triedam. Cestou sa rozprávali o všetkom možnom a kučeravec prestával rozumieť tomu, prečo má takú povesť na škole. Bol úplne iný, ako si všetci mysleli. Zastavili pri triede.

„Tak ja pôjdem, ahoj" chcel sa rozlúčiť.

„Harry, počkaj!" zavolal naň Louis a on sa otočil s malým úsmevom.

„Áno?"

„Len som sa chcel spýtať, či by sme dnes nezašli na ten obed?" Brunetove modré očká žiarili, čo donútilo mladšieho sa mierne pousmiať a prikývnuť. „Dobre a kedy končíš?"

„O jednej, ale o tretej mám ešte jednu prednášku do piatej"

„No ja končím o pol jednej, tak by som ťa počkal a potom by sme šli na obed"

„Dobre" usmial sa Harry a odišiel do triedy. Louis sa hlúpo usmial a pozrel na mobil. Mal necelé 2 minúty, aby sa dostal na prednášku a preto pridal do kroku, lenže jeho trieda bola na opačnom konci.

***

Louis netrpezlivo vyčkával chlapca, ktorý mal meškanie. Povzdychol si a posadil sa na obrubník pred bránou školy. Zrazu mu niekto zakryl oči a on podskočil.

„To som ja" ozval sa sladký hlások. Postavil sa a otočil smerom k Harrymu.

„Vystrašil si ma"

„To bola odplata za to ráno" mladší sa široko usmial, na čo modroočko len pokrútil hlavou. „Tak čo, ideme? Som hladný"

„Jasné, poď ty decko!" Louis sa usmial, ale Harry ho len sledoval za zdvihnutým obočím a rukami prekríženými na hrudi. Vyzeral hrozne neodolateľne. Už len po ňom skočiť a...Prehnalo sa Louisovi hlavou, no rýchlo si to uvedomil a vydal sa na cestu s kučeravcom za ním.

„Hej počkaj ma!" kríkol naň mladší a dobehol ho. Cestou do reštaurácie sa znova rozprávali o všeličom.

Posadili sa k stolu a hneď k nim prišla mladá čašníčka a doniesla im menu.

„Tak čo si dáš?" spoza menu vykukli dve modré oči. Harry sa usmial, ale našťastie to vďaka zložke s ponukou jedál pred ním nebolo vidno.

„Neviem, niečo nie moc drahé"

„Prečo? Veď ja som si myslel, že si bohatý a môžeš si dovoliť všetko, nechcem ťa teraz nejako uraziť"

„Nie v pohode, máš pravdu, ale podľa mňa je blbé, keď som v spoločnosti ľudí a ja sa tu napchávam všemožnými jedlami a pritom oni majú ledva na chlieb a preto sa chovám normálne a peniaze radšej darujem na charitu alebo deťom, čo to naozaj potrebujú"

„Wau Harry, to je super. Netušil som, že si taký skvelý človek"

„Skvelý nie som, ale rád pomáham a podľa mňa k životu nie sú vôbec dôležité peniaze, ale to akým človekom si bez nich a ak niekto, kto nemá veľa a aj to najmenej čo má venuje chorým deťom je pre mňa človekom s láskavým srdcom"

„Tak som potom asi veľmi zlý človek, keď mi záleží na tom, aby som zarobil nejaké peniaze pre seba"

„Nie, zle si ma pochopil, samozrejme, že ak nemáš peniaze a potrebuješ ich, tak je to v pohode, ale vieš keď ich potom prepiješ alebo ich utratíš na nepodstatných veciach, tak to nie je správne. Ale to je môj názor, nikoho neodcudzujem"

„Aj tak nechápem ako niekto tak dobrý ako ty, dokáže byť tak skvelá osoba a k tomu aj taká sympatická, prekvapil si ma Harry" kučeravcove líca dostali odtieň červenej a pohľad rýchlo venoval lístku pred ním, aby to nebolo vidieť, ale Louis si to všimol a usmieval sa. Prišla k nim čašníčka, obaja si objednali a o pár minút im doniesla ich objednávky. Potichu sa najedli, zaplatili a opustili reštauráciu.

„Tak kam pôjdeme, máš ešte skoro hodinu času?"

„Hm, neviem, nezájdeme sa pozrieť do toho parku oproti škole, ešte som tam nebol..."

„Kľudne" usmial sa Louis a spolu zašli do parku, ktorý bol plný ľudí s malými deťmi. Posadili sa na lavičku a sledovali ich.

„Chcel by si mať niekedy deti?" mladší prerušil ticho s priamou otázkou. Louis sa naň otočil a zadíval sa do jeho prekrásnych zelenkavých očí.

„Chcem dve, chlapca a dievča, prečo?" zeleno očko pokrčil plecami.

„Len tak"

„Aha, čo ty?"

„Jedno dievčatko, moju malú princeznú" na kučeravcovej tvári sa usídlil úsmev, vďaka malému dievčatku, ktoré na neho mávalo a usmievalo sa. Zakýval jej a postavil sa.

„Kam ideš?" zdesil sa brunet, no zbytočne.

„Nechcel by si sa ísť pohojdať, dlho som to nerobil" Louis sa zasmial.

„Jasné, veľmi rád" postavil sa a nasledoval chlapca ku hojdačkám. Obaja sa posadili a pomaly sa rozhúpali.

„Tak Louis, povedz mi niečo o sebe" menovaný sa otočil na kučeravca a zapozeral sa do jeho očí, ktoré boli také prenikavé skoro ako keby mu videl do duše.

„Čo by si chcel vedieť?"

„Čo ja viem, všetko" usmial sa, starší prikývol a spustil.

***

Prešla polhodina počas ktorej sa Harry dozvedel mnoho o Louisovi.

„Tak asi by som mal už ísť, prednášku mám o 20 minút, ale lepšie je tam byť skôr"

„Presne, nesmieš zmeškať"

„Hej, tak no ahoj a vďaka za obed" zeleno očko nesmelo natiahol k brunetovi ruku, no ten sa len zasmial a pritiahol si chlapca do silného objatia. Harryho to zaskočilo, ale nechal sa objímať.

„V pohode aj druhý krát" odtiahli sa a kučeravec prikývol sledujúc svoje topánky. „Kedy končíš?"

„O piatej"

„Mohol by som ťa počkať a potom by sme šli spolu domov, čo ty na to?"

„Fajn, ale to sa ti chce čakať dve hodiny?"

„No teraz idem za kamošom a vidím to najmenej na hodinu, je totiž veľmi ukecaný a dlho sme sa nevideli, takže"

„Aha, tak dobre ako chceš" Louis mu venoval malý úsmev, ktorý mu opätoval. Rozlúčili sa a každý odišiel iným smerom.

***