Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

4. Kapitola

„Tak to pre teba mám dobrú a zlú správu." Akoby im ani nevadilo, že by mohol ublížiť dieťaťu.

„Začni dobrou. Aspoň si zlepším náladu."

„Nenastúpili do žiadnej drožky, alebo koča. Z Londýna neodcválala."

Clive si vydýchol. Aspoň toto.

„Výborne. Stačí už iba nájsť dieru, v ktorej sa zašila. Zavolaj mojich mužov. Je len pár miest, kde by sa mohla ukrývať."

Clive vykročil k dverám, naťahujúc sa po kabát. Zrazu ho však za rameno schytil otec.

„Je tu ešte tá nie príliš dobrá správa."

Clive pozrel na otca nie príliš pekným pohľadom. Pustil ho a odstúpil do bezpečnej vzdialenosti. Vo vnútri toho muža sa ukrýval nekonečný hnev.

„Hovor."

„Jeden z našich ich videl v prístave. Nikto mu nič nechcel povedať, ale podarilo sa mu ich vysledovať až k lodi. Nastúpili na loď s menom Victoria. A už ju nevidel z tadiaľ odísť. Keď chcel náš človek nastúpiť na loď zastavili ho strážnici. Musel zdrhnúť."

„Mierila tá loď na kontinent? Hoci si neviem predstaviť tú naivku ako ľahkú ženskú vo Francúzsku."

„Nie. Victoria je jeden z posledných spojov do Ameriky."

Clive neveril tomu, čo otec povedal. Musel sa oprieť o stôl.

A keď sa mu tá myšlienka konečne usídlila v hlave, vrátili sa mu aj primerané reakcie. Teda primerané na Clivea.

Hodil o stenu ďalšiu vázu a po nej ďalšiu, až mu veľkosť tých vecí nepripadala dostatočná a rozhodol sa zo stolu zhodiť všetko, čo nebolo pripevnené. Prevrátil stôl a rozbil stolnú lampu, ale to mu nestačilo.

Chytil sa za vlasy a zavrčal z hĺbky svojho potláčaného hnevu. Z toho revu bolo až počuť psy zavýjať na ulici. Ľudia na ulici pridali do kroku.

Slabšie povahy by z domu utiekli. A Agátha Rowerová sa za slabšiu osobnosť vôbec nepovažovala. Ani jediný raz v jej živote. Ale pri pohľade na svojho syna sa musela aspoň odtiahnuť do rohu miestnosti, aby bola čo najďalej od toho muža, ktorému dala život. Ale nie zas tak ďaleko, aby ju považoval za slabú. To nikdy.

Hugh Rower poznal svojho syna lepšie než ktokoľvek iný. Ale aj on pri pohľade naň musel odvrátiť svoj zrak. Lepšie sa nepozerať rozzúrenému mužovi do očí. Mohol by to považovať za výzvu.

A tak s odvrátenou hlavou, ale pevne zarazil svojho syna.

„Nepreháňaš to chlapče? Je to len dievča. Život tam ju vystraší a prvou loďou je späť."

„Len dievča?!" Clive obrátil svoj hnev na nový cieľ. A s rozstrapatenými vlasmi vyzeral ešte šialenejšie. „Toto dievča je kľúč k bohatstvu. Vedel som to pred rokmi a viem to aj teraz. Neveril som tomu právnikovi ani slovo, čo vypustil zo svojich podplatených úst. Valery tie barónove peniaze má. A mladý Henry Kensington to dobre vedel, preto sa ma snažil oklamať."

„Čo chceš teda teraz robiť. Je preč."

„Veď ja si počkám, až príde môj čas. A moja pomsta bude bolieť."

***

Na dvere kapitánovej súkromnej kajuty niekto hlasno zaklopal.

Kapitán lode Victoria bol slušne oblečený vo svojom najlepšom obleku pripravený na významnú večeru a neočakával žiadne vyrušovanie.