Za noci padajúcich hviezd

Už nie je!

,,Tak to určite!" chytila Lucyno rameno a otočila ju späť k nej.
Lucyna tvár sa nezmenila.
Nebolo v nej vidieť ani smútok ani hnev proste neutrál.

,,Čo sa to s tebou deje?"
,,Nič, len už mám dosť toho revania za Grayom. Odišiel! Musím sa s tým vyrovnať a ako povedal ,,vziať si svoje bremeno!"

,,To bremeno myslíš vydať sa za neznámeho muža, ktorého nepoznáš ani nemiluješ?"
,,Presne tak!"
,,Čo sa stane ak príde Gray a všetko oľutuje?"
,,To sa nestane a ja už nemám dôvod mu odpúšťať. Už ho nechcem ani len vidieť."
,,Toto nie si ty, Lucy! Uvedom sa!"
,,Mishell, som to ja! Nikdy mi nebolo lepšie. Aspoň raz urobím otcovi radosť!" v jej hlase počula tu iróniu. Vraj pre otca. Ani ona sama tomu neverí. Robí to všetko len aby zabudla na bolesť čo jej Gray spôsobil.

,,Toto som nechcela! Prečo sa to stalo?" Mishell sa pred Lucy rozplakala. Lucy ju chytila za ruku a povedala s úsmevom
,,Ty za nič nemôžeš!"
,,Lucy, buď taká ako pred tým. Usmievaj sa!"
,,Prepáč, milá Mishell. To už nepôjde. Stará Lucy už nie je. Pred tebou stojí nová Lucy, ktorá už viac nebude plávať. Ktorá už nedovolí aby jej niekto ubližoval!"

,,Lucy, ubližuješ si sama!" prekvapene sa pozrela na Mishell.
,,Nerob to čo od teba chce otec! Choď si za svojím snom! Choď za Grayom!"
Lucy nemala jej čo povedať len ju objala bez slova.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤
Všade ticho. Chodby prázdne bez akéhokoľvek nádychu ľudskej prítomnosti sa prechádza Lucy ako mrtvola.
Nevedela kam presne má namierené, šla stále dopredu bez akéhokoľvek úsmevu či mimike na jej tvári.
Prechádzala sa stále dookola keď tu narazila na nejakú neznámu osobu schovanú v tieni za závesom.

,,Kto si?" prehlásila a čakala na spätnú väzbu. Muž neodpovedal. Nevydal zo seba ani len hlások a Lucy nechápala o čo mu ide.
Muž urobil krok dopredu. Lucy spozornela pretože chcela vedieť jeho tvár. Čakala kým svetlo objaví tvár muža, ktorý sa hral na tak tajomného.

Svetlo mesiaca svietaceho cez okno odhalila tvár muža v tieni, ktorý nebol iný než Gray. Lenže tento Gray bol iný.

Chodil bez života. Chodil bez ducha a energie niečo prežívať.
Lucy sa na Graya pozerala. Poznala ho, ale odkiaľ nevedela.

Muž v tieni sa blížil k nej až stal niekoľko centimetrov od nej.
,,Kto si?" opýtala sa znova.

,,Nepoznáš má?"

,,Viem, že ťa odniekiaľ poznám, ale odkiaľ, to netuším. Cítim ako by som mala amneziu a moje spomienky sa vygumovali." chytila sa za hlavu.

Gray sa dotkol jej ruky, zdvihla hlavu a už aj jej dal jeden sladký bozk na čelo. V tom momente sa niečo pohlo. Lucyne spomienky sa vracali..

,,Spomínam si!" vyhlásila hneď nato sa pozrela na svoje šaty a prostredie okolo seba. Začali mať farby.. živé farby. Temné a čierne steny smútku sa zmenili na steny šťastia a lásky.

Pozrela sa na chlapca, ktorý stál vedľa nej. Vedela kto to je.
,,Gray!!"

,,Spomenula si si!" usmial sa na ňu a Lucy sa zobudila spotená vo svojej veľkej manželskej posteli.
,,Bol to len sen!" dýchala zhlboka ,,Ale čo to znamená?"