Svet Nocí

Druhý Breh

Daniela sa ocitla na kamennom moste, pri obrovskom kaštieli žlto-bielych farieb. Prešla cez most do lesa. V lese boli listy stromov zafarbené jesennými farbami. Pomedzi listy a konáre stromov prechádzali teplé, slnečné lúče, ktoré ešte viac zvýrazňovali ich farebnosť. Zliezla z chodníku medzi stromy lesa. Preplietala sa konármi. Nevedela kam ide, pomedzi stromy ju ťahal pocit, že má ísť ďalej. Srdce jej búšilo ako o život. Až došla k brehu vody s kľudnou hladinou, srdce stíšilo svoj tlkot. Prvé čo jej prišlo na um, bolo že je to jazero. Avšak toto jazero vyzeralo, že nemá koniec. V polovici jazera vznikala mliečna hmla. Bola ako bariéra, cez ktorú sa nedalo vidieť ďalej. Myslela si, že ďalej sa ísť nedá. V tom uvidela ako spoza bariéry vychádza cíp lode. Bola to malá, drevená loďka, vyzerala skôr ako čln. Bola v nej jedna osoba zahalená v tmavo-čiernom plášti od hlavy až po päty. Zdalo sa, že pozerá priamo na ňu. Skôr ako sa nazdala, čln sa doplavil k brehu, kde stála ona. Zastavil len kúsok od nej, zaboril sa do piesku a spravil v ňom otlačok. Z člnu vystúpila tá osoba, hneď ako vystúpila zhodila si z hlavy kapucňu čierneho plášťu. Osoba v plášti bol postarší pán. ,,Ahoj Cestovateľka." pozdravil sa. Daniela sa obzrela po okolí, aby sa uistila, že pozdrav smeroval na ňu. Bola tam iba ona. ,,Dobrý." odzdravila neiste, venujúc mu svoj úsmev. ,,Nechceš zviezť na Druhý Breh?" opýtal sa podpichovačne. Zahľadela sa na hmlu. ,,Radšej sa prejdem." odmietla jeho návrh. Zasmial sa nad odpoveďou, ktorú dostal. Až videl, že ona sa nezačína smiať a iba na neho vážne pozerá, pomyslel si, že to asi myslí vážne. 

,,Tam sa peši nedostaneš." dodal. Daniela sa najskôr zarazila a potom prikývla, ale aj tak odmietla jeho návrh na odvoz a usmiala sa. Úsmev opätoval, hoci nechápal, čo chce Cestovateľka spraviť. Prišla mu zvláštna. Už len to, že tam bola a s ňou tam bol aj deň bolo zvláštne. Rozmýšľal, čo za čary s ňou Viatorius poslal, alebo ako bolo možné, že v Podsvetí, kde je večná noc je zrazu deň. Pred ňou sa snažil tváriť mrazivo pokojne, no rozhodne ho to nenechávalo pokojným a najradšej sa jej už chcel zbaviť. ,,Dobre, aj tak musím ešte niečo vyriešiť. Ak by si zmenila názor, vieš kde ma hľadať." povedal napokon. Ona znovu nemo prikývla a nasadila milý úsmev, vzápätí sa otočila na odchod. Vrátila sa na chodník odkiaľ prišla. Všetko robila automaticky, akoby podvedome vedela, kam ísť, hoci po zamyslení sa nad tým, nevedela. Ak by sa jej niekto opýtal, prečo a kam ide, nevedela by čo povedať.

Podsvetie

Zatiaľ čo Sprievodca vedel presne, čo povedať a komu...

Vtrhol do zámku a hneď stuhol. Obrovskou predsieňou sa rozniesol zvuk vrčania. Pred ním stáli tri obrovské psy so srsťou čiernou ako uhol, veľkými špicatými zubami a červenými očami dávali najavo, že cez nich neprejde žiadny nečakaný návštevník. ,,Ahoj Cerberus." pozdravil zveri. Natiahol pred seba ruku a psi sa ukľudnili. Vzápätí mu cestu skrížili tienisté postavy tvoriace stráž. ,,Mám informáciu pre kráľa!" povedal dôležito. Stráže nemo prikývli a zaviedli sprievodcu do trónnej sály so stĺpmi, ktoré držali vysoký strop plný ornamentov. 

Cez dlhú miestnosť došiel až k trónu, na ktorom sedel Erebos. Poklonil sa. ,,Pán môj.."

 ,,Čo naliehavé sa stalo Charón?" opýtal sa ho vážnym tónom Erebos. Zväčša si z neho uťahoval, ale musel si pred svojimi strážcami a poddanými démonmi udržať titul neoblomného kráľa, musel pôsobiť dominantne a hrôzostrašne. ,,Pri Acheróne sa potulovalo dievča.. Som si istý, že bola Cestovateľka, Erebos." začal. Erebos sa zamračil a prekrútil oči v stĺp. ,,Viatorius a jeho nesplnené povinnosti." pomyslel si. Cestovatelia totiž nemali do Podsvetia chodiť ako sa im zachcelo a bez ohlásenia. ,,Keď prišla. Noc sa zmenila v deň." pokračoval Charón a žmolil si pri tom ruky. Keď dopovedal, Erebos zbystrel. Pozrel na Charóna s nepokojným záujmom. Charón ostal zaskočený, keď uvidel Erebosa zaskočeného. Málokedy sa ho dalo niečím prekvapiť. Dokonca ani, keď Émer zomrela, nezdal sa byť zaskočený a vtedy boli zaskočený všetci. Erebos od neho odvrátil zrak a pohľadom prešiel po démonoch, ktorí uprene hľadeli zase na nich. Tiež sa zdalo, že ich prekvapila jeho reakcia. Erebos dúfal, že si nikto nevšimol ako zareagoval, ale pri pohľade na démonov, pochopil, že márne. Mali to ako divadlo, keď sa dlhšie nič zaujímavé nedialo. Dychtivo čakali, čo bude ďalej a nesnažili sa to skryť. Napokon Erebos dvihol hlavu, jeho výraz skamenel a pozrel na Charóna. ,,Si si istý?!" uisťoval sa. Jeho hlas znel vyrovnane, ale rázne ako pretínal ticho obrovskej siene a ozýval sa ňou ako ozvena. Charón jemne prikývol. Erebos sa zamyslel. ,,Dobre." zachovával pokoj. Lakeť si položil na operadlo trónu a rukou zovretou v päsť si podoprel bradu. ,,Je dobre, že si hneď prišiel." dodal. Charón sotva prikývol. ,,Zavolajte sem Viatoriusa!" rozkázal Erebos burácajúcim hlasom a prebudil tak zopár démonov, ktorý sebou až trhli. Narovnali sa všetci do pozoru a jeden z démonov vystúpil z rady. Poklonil sa a zmizol v oblaku tieňov. Erebos sa postavil z trónu. ,,To bude na teraz všetko Charón. Môžeš sa vrátiť k práci." povedal Charónovy, ktorý väčšmi postával pred trónom. Charón sa uklonil a vycúval zo siene, ak by mal chvost ako Cerberus, práve by bol zvesený medzi nohami, a Erebos sa vybral do útrob paláca.