Svet Nocí

Dve kamenné dosky

Svet ľudí

O roky neskôr...

V panelovom byte, v mestskej štvrti za riekou sa pokúšalo zaspať malé, útle dievča bledej pleti, v tom čase ešte bledšej ako obyčajne. Jej meno bolo Daniela. Možno vďaka škrábajúcemu hrdlu, či upchatému nosu spôsobujúcemu ťažké dýchanie, nedokázala zaspať. Zeleno-hnedé, malé oči pohľadom behali po tmavej izbe. Zdalo sa, že vzduch schladol. Pohľad jej prešiel na pootvorené dvere do chodby, nedokázala uveriť svojim očiam. Tep sa zrýchlil rovnako ako dych. Najradšej by bola, ak by vtedy dych stratila, aby dvíhanie hrudníka neupozorňovalo na jej prítomnosť v izbe, alebo aby sa celá vyparila. Vo dverách zazrela tienistú postavu. Rýchlo sa otočila dverám chrbtom a prehodila si cez hlavu perinu akoby to bolo brnenie. Zadržala dych aby počula, či sa to niečo, čo videla blíži k jej posteli. Po chvíli ticha sa ukľudnila. ,,To sa mi zdalo." povedala si a povzbudila sa otočiť na chrbát, pretože sa jej tak lepšie ležalo. Zatvorila oči, odhodlaná zaspať. keď to spravila, ucítila chladný dotyk ruky na svojej dlani, ktorú pred tým hrdinsky vystrčila z pod paplóna. V prvej sekunde dotyku, toho činu ľutovala. Radšej sa vôbec nepohla a tvárila sa, že ďalej spí. Na to ju však pohltil pocit kľudu. Celú ju opantal až sa cítila ako v tranze. Čokoľvek, alebo ktokoľvek ju držal za ruku, pôsobil na ňu príjemne a prvotný strach odišiel. Vedela, že tomu čo ju drží za ruku môže veriť. Otvorila oči a ocitla sa v bielej miestnosti. Naproti nej bol vysoký biely stôl. Za ním boli tiene a spoza nich vyšla postava. Jej dych sa zatajil akoby vďaka tomu zmizla. Ako osoba vyšla na svetlo, Daniela si vydýchla. Usmiala sa na staršieho muža, o ktorom si bola istá, že bol tým kto ju držal za ruku, keď zaspávala. Muž bledej pokožky s tmavými, trochu kučeravými vlasmi a hnedými očami pôsobil prívetivo. Pre malé dievča bol vysoký, no medzi dospelými by mal asi strednú výšku. Hádala. Zrazu vedela, že má ísť ku dverám, na druhom konci miestnosti. Prešla okolo muža, ktorého si sama pre seba pomenovala "deduško". Vydala sa ku dverám, ktoré boli za ním. Než ho obišla, zastavil ju. „Ešte nie." povedal a zo stolu tak vysokého, že na neho nedovidela jej podal dve kamenné dosky. „Chráň ich ako oko v hlave." dodal. Na to sa dievča zobudilo zo snu, ktorý jej až do toho momentu neprišiel ako sen. Nad ňou stál muž v červenom oblečení s tmavo-modrým znakom na ramene pripomínajúcim jej snehovú vločku, v ktorej bol ešte aj biely had plaziaci sa okolo žezla. Na tvári muža sa zračilo prekvapenie, jeho modré oči na ňu vypleštene pozerali ako na zjavenie. Obzrela sa po svojej izbe. Takých mužov tam bolo viac. Dokopy štyria. Všetci mali rovnaký výraz ako ten, ktorý nad ňou stál, keď otvorila oči a teraz už ustúpil, zatiaľ čo ona sa posadila. Z nenazdania už sa necítila vôbec choro, hrdlo ju prestalo škriabať a nos bol prázdny. Mame sa poskočilo srdce a vydýchla si od úľavy. Otec konečne prestal byť napätý. Dobehli ku svojej dcére, ktorá dovtedy nedýchala a začali ju objímať. ,,Mami, čo sa stalo?" opýtala sa jemným hláskom. Ostala bez odpovede. ,,Aj tak by sme ju pre istotu mali zobrať na pozorovanie." dostal zo seba ten muž s modrými očami. Vystrašene pozrela na rodičov. ,,Nie, nikam nejdem! Nechcem." zaborila sa a rýchlo sa k nim všetkým otočila chrbtom. ,,Ale no... Mala by si. Oni sú lekári, vedia najlepšie čo treba." snažila sa ju prehovoriť mama a začala ju štekliť. ,,Lekári?! " nariekla. ,,Ale mne nič nie je.. Už ma ani nebolí hrdlo! Nechcem ísť." odporovala. ,,Už spím." dodala, pri tom sa im otočila chrbtom a ľahla si. V duchu si priala aby odišli a toto celé akoby sa nikdy nestalo. ,,Čo teraz?" opýtal sa prenikavý hlas patriaci jej otcovi.,, No nič, vyzerá byť v poriadku a ísť nechce.. Keby sa niečo zmenilo, choďte s ňou na pohotovosť." zavelil ďalší zo skupinky záchranárov a ona sa spokojne usmiala, že nemusí ísť nikam s lekármi. Behal jej z nich mráz po chrbte. Skôr než sa nazdala zase zaspala ponorená do myšlienok o tom, čo sa všetko udialo.