Daniela a Klaudia sú celkom obyčajné, až podpriemerné dievčatá. Aspoň na prvý pohľad ale v čase, keď väčšina ľudí oddychuje. Oni zažívajú lásku, dobrodružstvo a život, o ktorom druhý môžu skutočne iba snívať.
Sú sny náhľad do iných svetov alebo iba...
Bol obyčajný, zamračený deň povedali by si ľudia, ibaže nebol. Slnko nevládalo svietiť a temnota zvaná Tenebris, pohlcovala všetky svety. Kvôli hlúpej stávke na ňu Viatorius ostal sám, jeho už tak chabnúce svetlo nedokázalo zahnať temnotu a on to vedel.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Medzi tým vo vzdialenom svete, ktorí poznáte ako svoj domov prebiehala iná vojna. Národ bojoval proti národu vo veľkej vojne o moc. Ľudia konali jeden na druhom ohromné zverstvá. To vedeli najlepšie.
Svet ľudí
,,Pozor!" Z cesty strhla malého chlapca so strapatými, svetlo-hnedými vlasmi, oblečeného v bielom tričku, kožených, tmavých topánkach a hnedých gatiach, ktoré na ňom držali vďaka popruhom prehodeným cez plecia. Strhla ho skôr ako ho stihlo zraziť auto. ,,Dávaj na seba pozor Sebastian!" prízvukovala mu. Svojimi psími očami pozrel na od neho, o čosi staršie, útle dievča s lagúnovo modrými očami, červenými lícami na bledej tvári a s pokrčeným, tmavším obočím kontrastujúcim so zlatými, kučeravými vlasmi, tvoriacim jej nahnevaný výraz. V jednej ruke zvierala papierovú tašku plnú potravín, kým v druhej ešte zvierala jeho rameno. Jeho bledé, modrasté oči zmiernili jej hnev. Pustila ho zo svojho zovretia. ,,Prepáč Mal... Chcel som iba zdvihnúť guličku. Nepovieš to mame, že nie?" povedal nevinne a dvihol ruku aby videla čiernu, lesklú guličku. Vzdychla si. ,,Bude to naše tajomstvo, ale nech už sa to nestane. Poď už, ty gulička. Vieš, že sa nemôžeme dlho zdržať." postrčila ho. Vykročili ulicou, na ktorej akurát mizol ďalší obchod. Robotník akurát končil odstraňujúc znak hviezdy zo sklenenej výlohy. Bola iba streda a v ten týždeň to bol už tretí obchod, ktorého majitelia zrazu z nenazdania zmizli. Behal jej z toho mráz po chrbte. Prešli ešte pár ďalších, menej rušných ulíc, až došli k domu na kraji mesta, kde žili. Za ich domom sa rozprestieral les. ,,Nemal problém ti dať všetko na zozname?" hneď vo dverách ich začala spovedať Helen. ,,Nie mami, mám všetko." dostala zo seba. ,,Moja šikula." pochválila ju a vzala nákup. Otočila sa na Sebastiana. ,,Sebastian, bež sa hrať s Mathiasom." Ledva dopovedala vetu, Sebastiana už nebolo, vybehol po schodoch a stratil sa kdesi v dome. V predsieni ostali matka s dcérou, obe s kučeravými zlatými vlasmi a jasne modrými očami. Oni dve akoby si z oka vypadli, zatiaľ čo chlapci akoby vypadli z oka ich otca. Všetci traja mali viac, či menej hnedé vlasy. Otec Oskar s Mathiasom mali ešte aj gaštanovo-hnedé oči. ,,Malvína, pomôžeš mi s obedom?" opýtala sa jej mama. ,,Áno." prikývla jednoznačne, obe spoločne prešli do kuchyne.
Do izby 15-ročného dievčaťa snehovo-bledej pokožky, s čokoládovo-hnedými očami a krátkymi, tmavo-kučeravými vlasmi svietil mesiac. Zaujal ju natoľko, že ho začala kresliť. V ten večer svietil akosi jasnejšie, hoci jasná časť z neho bola iba polovica. Popri tom ako ceruzkou menila prázdny kúsok papiera na kresbu, popíjala teplý, bylinkový čaj. Cez seba mala prehodenú teplú, smaragdovo zelenú deku. Počula ako sa otvorili dvere, ktorým bola otočená chrbtom a pohltená v kresbe na to aby sa unúvala pozrieť, kto prišiel. Za ramená ju opantali horúce ruky. ,,To je nádherné. Tvoj vlastný uhol pohľadu." pochválil ju mužský hlas. Otočila sa za ním. Stál za ňou vysoký muž, rovnako chudej postavy ako bola aj ona sama. Pozeral na ňu s láskavým pohľadom svojich šedo-zelených očí. Pod nosom mal jemné strnisko fúzov. Doháňali, čo mu chýbalo na hlave, keďže tú mal z časti bez vlasou. Na záhlaví a bokoch mal tmavé vlasy, ktoré mu čas pomaly menil do šeda. Jej otec, Heinz. ,,Poslala ma mama. Vraj máš dôjsť do obývacieho pokoja." dodal. Prikývla. Zložila zo seba deku a vystrnadila sa z vyhriateho miesta v kresle. Nechal ju ísť prvú a on šiel za ňou. V obývačke, na tmavo-hnedom gauči sedela Astrid. ,,Klára! Poď si ku mne sadnúť." zavolala ju k sebe. Sadla si vedľa nej. Gauč bol chladný na rozdiel od jej miesta v kresle. Astridine zelené oči pozreli do Kláriných, tmavých očí. ,,S otcom ti musíme niečo povedať." začala jemne. Nechcela povedať, čo išla hovoriť, ale už musela. Klára sa pozrela na otca, ktorý jemne prikývol ako súhlas tomu, čo hovorí mama. ,,Vieš. Niečoho sme sa dopustili." pokračovala. Klára zbledla. Hlavou jej prebehli všetky možné scenáre, čoho sa to mohlo týkať. ,,Čoho ste sa dopustili?" opýtala sa napokon s malou dušičkou. Astrid ju chytila za ruku. ,,Čo sme spravili, sme spravili pretože nesúhlasíme s tým, čo sa tu deje.."
