Svet Nocí

Kamarátka

2018

Prešiel nejaký čas od posledného stretnutia s tým zvláštnym mužom. Už nedúfala, že sa to zopakuje a skoro ani neverila, že je to skutočné. Muselo jej iba šibať. Rozbiehal sa posledný ročník na základnej škole, spolužiaci ju moc nemuseli, rovnako ako učitelia pokiaľ od nej niečo nepotrebovali ako teraz, chceli po nej aby ich namaľovala na Halloween. Mohla odmietnuť ale rozhodla sa, že to nespraví lebo si to celé ešte nechcela zhoršiť. Už tak nemala kľud, keď si poobede predstavila, že na ďalší deň musí ísť do školy. Nechcelo sa jej tam, to že ju nemali radi už bolo jedno. Zvykla si. Rozhodla sa ísť po škole namiesto domov, na prechádzku do neďalekého lesa. Mala rada ten kľud, čo sa tam nachádzal. Vzdialene jej pripomínal kľud Jesenného lesa, hoci ním nebol. Chladil ju vzduch značiac, že už prišla jeseň a pomaly príde zima. Zatvorila oči a sadla si na svoj strom. Bol to strom so zvláštnou vetvou ako stvorenou na sedenie. Sedávala na ňom aj celé hodiny a čítala si, alebo kreslila. Či len tak oddychovala.

Uvidela sa z tretej osoby ako kráča popri jazere, ktoré bolo neďaleko. Otvorila oči, no obraz sa nenechal zahnať. Vedľa nej kráčalo dievča, vyzeralo byť v jej veku aspoň v tej vízii, pretože v nej bola staršia aj ona sama. Vysoké boli tiež približne rovnako. Dievča malo krátke vlasy po ramená, prevažne blond farby ale boli trochu zvláštne. Na niektorých pramienkoch boli bledo-hnedé a na niektorých blond. Obraz odchádzal a prichádzal. Lámal sa. ,,Ako je možné?" povedalo to dievča. Malo jemný, tichý hlas. Obraz zmizol. ,,Tie sny sú.." dodalo Klaudiine staršie ja. ,,Sny.." započula hlas toho neznámeho dievčaťa. Obraz zmizol a s ním aj šum, ktorý ho sprevádzal a nechal Klaudiu rozdýchať sa. Keď si to celé znovu prehrala, uvedomila si, že vonku bolo strašne málo ľudí a fúkal silný vietor. Vzápätí ju silne rozbolela hlava. Snažila sa to zo seba vytriasť, keď to neprestávalo, pobrala sa radšej domov.

Po ceste prechádzala okolo svojej školy. Venovala tomu miestu pohľad, najmä školskému dvoru. Pohľad sa jej zamlžil a ona prestala vidieť chodník, videla ako prichádza na školský dvor, ktorý nepoznala. Tento bol celý vybetónovaný bez kúsku zelene a obklopený školou akoby bol v jej vnútri. Mrkla a uvidela, že už je blízko paneláku, kde býva. Potešila sa. Okolie sa zmenilo a ona sa ocitla v triede. Vchádzala do nej a sadla si na miesto. Niečo ju donútilo pozrieť sa okolo seba. Keď to spravila, uvidela to dievča, s ktorým bola na prechádzke. Až na to, že teraz malo iné oblečenie a vlasy o niečo dlhšie. ,,Vyzerá sympaticky." povedala si v duchu. Vlasy jej nadvihol vietor a pošteklil ju po ušiach. ,,Budete kamarátky." zaznel šepot hlasou a ona sa konečne zrakom ocitla, kde v skutočnosti bola. Bola pred bránou do paneláku a zdalo sa, že hlava sa rozhodla vybuchnúť ako ju rozbolela. Otvorila a skoro utekala domov. Akonáhle vstúpila do výťahu, bolesť ustala akoby nikdy nebola. Klaudia ostala pozerať v tvárou tvár svojmu odrazu. Iba sa sledovala a neverila, čo sa zase stalo.