Svet Nocí

Nový začiatok

Svet ľudí

2019

Začiatok júla

Už iba jedno leto Danielu delilo od strednej školy. Dva mesiace, tak málo času. Mala pocit, že sa všetko mení. Aj sa menilo a to jej zovieralo žalúdok. Vedela veľmi dobre, čím to je. Bol to strach zo zmeny, ktoré priam nenávidela. Mala rada všetko tak ako bolo a inak si to nevedela predstaviť napriek tomu, že sa zdalo akú veľkú predstavivosť má. Čím viac sa blížil čas nástupu na strednú, tým viac ju obklopoval strach. 

Pár dní pred začiatkom školy nevedela zaspať. Prevaľovala sa zo strany na stranu a premýšľala. Nemusela sa predsa tak báť. Na školu išla aj so svojou najlepšou kamarátkou, vlastne si nebola istá či tam nejde len kvôli nej. Rozhodla sa na poslednú chvíľu, rovnako ako ju na poslednú chvíľu vzali. Čo jej to napadlo? Bol to zlý nápad ale keď sa rozhodovala, bolo to akoby niečo rozhodlo za ňu. Srdce aj hlava chceli povedať nie. Až sa pery pohli, vyslovili za ňu osudové áno a ona to nechala tak ako v tranze. Chcela tam ísť ale zároveň nechcela, niečo na tom bolo správne, pocitovo akoby to malo tak byť. Lenže na druhej strane mala pocit akoby sa dostávala do pasti. ,,Snáď je to len tým, že všetko moc prežívam, nad všetkým príliš premýšľam a stresujem." nahovárala si a snažila sa ignorovať šepot intuície. Napokon zatvorila unavené oči a nechala myseľ aj s obavami odplávať do bezpečia spánku. Aspoň to si myslela. Ocitla sa v tmavej, starej miestnosti. Bolo tam vlhko a chladno. ,,Nemôže.. nemôže." ozvali sa tiché hlasy. ,,Nemôžeš byť!" dodal ďalší hlas. Silnejší ako ostatné. Nedalo sa rozoznať, či bol mužský alebo ženský. Isté bolo, že bol zachrípnutý a zvláštny. Snažila sa zaostriť a aspoň niečo vidieť. Bola tam tak neskutočná tma, že nevidela na krok. Zovrelo jej žalúdok, prehltla si dych a svet sa zatriasol. Zem zmizla s pod jej nôh a ona sa ocitla s vyrazeným dychom prirazená o stenu. Z temnoty sa pred ňou zjavila tienistá postava, takmer ju nevidela ale bola tak blízko, že sa okolo nej lámal kúsok svetla, ktoré sa tam zjavilo kto vie odkiaľ. Obmotalo to svoje dlhé prsty okolo jej krku a začalo ju to škrtiť. Dusila sa, nedokázala chytiť vlastný dych. Veľmi sa chcela nadýchnuť. Tlak to nedovoľoval. Snažila sa vyprosiť, nič nefungovalo. Nebola dosť silná a aj tá temnota začala blednúť ako Daniela strácala vedomie. Prišlo jej to akoby zaspávala, už ani nevnímala to škrtenie. Zdalo sa, že sa vracia domov.

Keď sa zobudila a nabrala dych, rýchlo sa posadila na posteľ a začala kašľať akoby bola jedným z jej bývalých spolužiakov a práve vyfajčila krabičku cigariet. Aj tak vyzeral bežný deň na ich základnej škole. Obyčajne by sa pousmiala pri predstave ako by sa každý bežný človek pozastavil nad zvykmi základnej školy, ktorú navštevovala deväť rokov, ale teraz nie. Mala čo robiť aby lapila dych. Skutočne sa vrátila domov a bola za to rada. Tá nočná mora bola odporná. Daniela sa pomaly upokojovala, keď priestor okolo nej zrazu ochladol. Daniela stuhla. Nestihla sa ani obzrieť a na hrudi ucítila chlad, ktorý dvihol všetky drobné chlpy na jej tele do pozoru a tam, kde nemala chlpy spôsobil husaciu kožu. Chladný dotyk ju hodil späť do postele silou, ktorá jej vyrazila dych. Daniela vypúlila oči. Bola neschopná dostať zo seba akýkoľvek zvuk. Akoby ochrnula, ani nemrkala, iba srdce jej prudko bilo. Cítila ako od žalúdku stúpa známy pocit. Strach. Chladný dotyk sa presunul z hrude na krk a zovrel jej hrdlo. Daniela sa opäť nedokázala nadýchnuť a teraz by nedokázala vydať jedinú hlásku, ani keby jej pery boli schopné pohybu. Tá vec zo snu bola u nich doma, v jej izbe. Ibaže ani teraz ju poriadne nevidela. Ochrnuté telo povolilo viečka, pretože už nevládali bojovať s ťažobou. Oči z ktorých jej stekali slzy sa zatvorili ale napriek tomu skrz zatvorené oči videla záblesk svetla, ktorý presvietil izbu. Daniela iba počula ako niečo vrazilo plnou silou do skrine naproti jej posteli. V rovnakej chvíli dotyk mrazu zmizol a umožnil jej nadýchnuť sa. Ochrnuté telo sa celé uvoľnilo a viečka nabrali stratenú silu. Daniela otvorila oči. Izba bola zakrytá tmou a prázdna. Daniela si vydýchla. Čokoľvek to bolo, bolo to už preč.  Roztrasená pozrela na čas. Na displeji mobilu svietil čas 3:37 ráno. Ešte sa obzrela po izbe. Bola tak strašne unavená. Aj sa bála, no cítila že čokoľvek to bolo už sa len tak nevráti. To ju upokojovalo viac ako to, že si nahovárala, že išlo o nočnú moru spojenú so spánkovou paralýzou. Napokon si ľahla a po chvíli od únavy aj zaspala.