•24•

2.2K 111 42
                                    

Nickolas

,,Aj tak to nemôžeš urobiť," povedala.
Pred pár rokmi, keď som to písal, cítil som sa šťastne. V prípade ak by sa niečo pokazilo, chcel som, aby Aime vedela, že sme boli šťastní. Neveril som, že také šťastie by mohlo trvať navždy. Netrvalo.

Teraz som stál nad Ninou. Nohy ma boleli a svoje slzy som neovládal. Vždycky som ich dokázal ovládať...No posledné týždne nie. Nina vstala a zavrela šuplík od komody.
,,Pozri sa na mňa," zašepkala. ,,Nick," zaprosila. Zavrel som oči a s výdychom ich otvoril.
,,Musíme sa s tým zmieriť."
,,To si už hovorila," zasmial som sa, aj keď to skôr nemal byť smiech.
,,Nechcem na ňu zabudnúť."
,,Nezabudneme na ňu. Nick, nikdy na ňu nezabudneme, len ju necháme ísť," dotkla sa mojej ruky a usmiala sa, aj keď v očiach mala slzy. Nebol som schopný hovoriť o jej smrti, pretože vždy, ak som o tom mal hovoriť cítil som sa...slabo. Mal som to byť ja, nie ona. Je to vina doktorov. Je to moja vina. Určite trpela. Určite ju bolelo, keď odchádzala - keď zomierala. Časom na ňu zabudnem. Nina na ňu zabudne. Na jej hlas, na to aká bola dokonalá a že na milovala neuveriteľne čistou deckou láskou.

,,Ona bude navždy naše dievčatko," povedala vetu, ktorú som si pamätal, že som písal v tom liste. ,,Tu bolesť potlačíme. Bude tu, ale potlačíme ju."
Jediné, na čo som sa zmohol bolo prikývnutie. ,,Ja mám pocit, že je tu, len ju nevidíme a nepočujeme."
,,Kedy si sa tak s tým stihla vyrovnať? Ešte pred včerom si sa celá chvela nad jej fotkou."
,,Nechápeš, čo sa ti snažím povedať. Nie som ešte s tým vyrovnaná, ale nemôžeme zvyšok života stráviť takto." Nevedel som si predstaviť, že sa jedného dňa zobudím a nebudem na ňu myslieť alebo že pri spomienkach na ňu nebudem mať záchvat.

Sadol som si na kraj postele: ,,Celý život som mal pocit, že ma život nenávidí. Nechcel som do toho zatiahnúť aj teba."

Nina otvorila ústa a niečo sa chystala povedať, ale ja som ju predbehol: ,,Chcel som ti niečo ukázať." Začal som si rozopínať čiernu
košeľu. Chcel som jej to ukázať už dávnejšie, ale zabudol som. Nina spozornela, ale nič nepovedala, len čakala. Položil som košeľu vedľa seba a sledoval ako Nina behá očami po mojej nahej hrudi. ,,Nechápem asi," povedala a dotkla sa ma presne v strede, kde som mal vytetovanú moľu. ,,Súvisí to s tetovaniami?" Zostal som ticho len som sa rovnal a pozrel sa dole k bedru, kde bolo kedysi veľa voľného miesta, ale teraz už tam boli dve slová.

Nine to vyrazilo dych. Kľakla si na zem a začala skúmať moje najnovšie tetovanie. Dlho som si nedal žiadne a chýbalo mi necítiť ako mi ihla pichá do pokožky. ,,Prečo si mi o tom nepovedal?" prešla prstami po priesvitnej lepke. ,,Pinky promise?" prečítala nahlas a pousmiala sa. ,,Nechcel si si dávať vytetovať slová," poznamenala.
,,Nechcel, ale...urobil som to." Urobil som to, lebo mi to navždy bude pripomínať Aime, a to ako som jej stále dával svoj malíček a sľuboval jej, že jej už bude dobre. Nič ju nebude bolieť, pôjdeme domov, urobím jej pukance, pôjdeme do kina...Všetko čo mi napadlo. To čo som mohol som splnil...
,,Myslím, že Aime by sa viac páčilo keby si vytetuješ Nema, ale aj toto. Je úžasné," postavila sa a rukou mi prehrabla vlasy.

,,Poďme robiť niečo, čo nám zlepší náladu," povedala rýchlo. Nadvihol som obočie a čakal, že niečo navrhne. ,,Ostrihám ťa."
,,Nina, nie to nie! Garantujem ti, že to mi náladu nezlepší."
,,Viem strihať."
,,Nevieš," povedal som rázne. Nevedela, raz sa o to pokúšala a dopadlo to tak, že som mesiac nosil všade čiapku a vyzeral som ako idiot.

Dotkol som sa jej stehien a pritlačil si ju bližšie. Pochopila to a urobila presne to, čo som chcel, sadla si na mňa.
,,Ona stále spí?" pozrel som sa na postieľku. Hovorili sme nahlas a Iris to aj tak nezobudilo. ,,Ja som za to rada. Mohla by spať ešte takú hodinu."
Pozeral som sa na postieľku a po chvíli povedal: ,,Budeme jej o nej hovoriť. Nechcem, aby sme to, že zomrela brali ako niečo o čom je zakázané doma hovoriť. Chcem, aby sme sa mohli rozprávať o všetkom."
,,Cítiš sa dobre?" opýtala sa Nina vážne. ,,Ja len nemôžem uveriť, že to hovoríš ty," vysvetlila pochvíľke. ,,Zdalo sa mi, že sa veľmi nechceš rozprávať."
,,Časom budem musieť, ale celkovo chcem, aby sme boli k sebe otvorení," povedal som a pomrvil sa.

,,Sľúbme si, že si nebudeme hovoriť klamstvá, či už pekné alebo kruté."
,,Aké si mi povedal ty kruté klamstvo?"
,,Že ťa neznášam."
,,Tak na malíček?" zdvihla ruku a vystrelila najmenší prst.
,,Na malíček," povedal som, ,,že nech sa stane čokoľvek budeme si dôverovať a hovoriť si pravdu."

KONIEC

Som šťastná. Naozaj. Síce vyčerpaná z týždňa, ale šťastná, že som dopísala VPK 3 ešte pred Nickolasovými narodeninami. Milujem vás. Dúfam, že ste tu a že vás knižky neprestali baviť. Týmto oficiálne ukončujem  písanie o Nine a Nickolasovi. Majú v mojom srdci naozaj výnimočné miesto. Nie s každou
postavou mám taký
vzťah ako s nimi.   Vlastne všetky 3 knihy majú pre mňa vynimočne miesto. Nikdy by som nepovedala, že
z toho vzniknú až 3 diely. No neľutujem, že som napísala aj trojku. Práve naopak. Pomohlo mi to. Hlavne sa chcem poďakovať tým, ktorí si toto čítajú a sú až sem. Ďakujem vám že ste pri mne (💁🏼‍♀️ kurva idem plakať) Je to neuveriteľne a ja dúfam, že o vás neprídem a dúfam, že sa budem zlepšovať aspoň trošičku, lebo príbehy pre mňa znamenajú naozaj veľa. Takže ĎAKUJEM VÁM. Ste pre mňa dôležití.  Ľúbim vás a budem  veeeeelmi rada ak budete aj pri ďalšej knihe a potom ďalšej a potom ďalšej...

Všetky pekné klamstvá |||.Where stories live. Discover now