Všetky pekné klamstvá |||.

•23•

Nina

Prekrížila som si nohy, aby som sedela pohodlnejšie a začala čítať.

Moja Aime.

Je ťažké o tom hovoriť, viem to. Nie som si istý či budem schopný o tom rozprávať, ale chcem, aby si to vedela...aby si vedela všetko. Píšem to teraz, pretože netuším, čo sa môže stať. Bojím sa, že ak by som túto vec písal neskôr, tak by som to
napísal inak. Viem, že je to možno trápne ti písať na kus papiera, ale mám pocit, že môžem lepšie
premýšľať nad slovami. Chcem ti opísať všetko od začiatku. Viem, že ti to určite mamka povie, ale mala by si poznať aj môj pohľad. Takže ti tu napíšem všetko o čom nie som schopný rozprávať a ešte viac. Môj otec umrel, keď som bol ešte dieťa. Mám pocit, že to moju matku zlomilo. Tvrdila, že jej ho pripomínam a neznáša ma pre to. Neviem si spomenúť na ňu pred tým. Aká bola bez drog. No spadla do toho. Brala hocičo. Často mala záchvaty a zabúdala na mňa.

Otočila som papier na druhú stranu a pokračovala v čítaní:

Zabúdala, že existujem, takže som sa o seba v ôsmich rokoch staral sám. Vianoce ani moje narodeniny sme neslávili. Bolo mi to ľúto, ale zvykol som si. Raz som prišiel domov zo školy. Myslel som si, že mama zase nie je doma. Prezliekol som sa. Urobil si úlohy a na večeru si urobil sendvič. Chcel som sa ísť osprchovať. No keď som otvoril dvere od kúpeľne ležala tam ona. Koberec bol nasiaknutý krvov, pretože predtým ako sa predávkovala si siahla na žily. Ležala tam a okolo nej bolo niekoľko prázdnych ihiel a žiletka. Ďalej si už nepamätám, čo sa dialo. Viem že som nereval a doteraz mám z toho výčitky. Neplakal som, keď som ju tam videl cítil som skôr úľavu. Neznášam sa za to. Vzali ma do ústavu a tam za mnou chodili psychológovia, ale s nikým som nechcel hovoriť.

Decák bolo hrozné miesto. Bili ma a ešte horšie veci. No po čase, keď mi už praskli nervy som začal byť jeden z nich. Začal som ja robiť všetky tie hrozné veci, len aby ich nerobili oni mne. Raz si ma zavolala riaditeľka a povedala, že ma chcú adoptovať. Na stretnutiach, ktoré som mal s mojimi budúcimi zákonnými zástupcami som sa snažil, aby ma nechceli. Nerozumel som prečo by ma takí ľudia mohli chcieť. Aj keď som už s nimi býval stále som sa predvádzal a robil všetko preto, aby som lietal v sračkách. Snažili sa. Nechceli ma meniť, ale snažili sa byť dobrými rodičmi...A boli a sú skvelými rodičmi. Slávili sme Vianoce, moje narodeniny a robili pre mňa všetko, čo pre mňa samozrejmosť nebola. No vo mne bolo niečo stále zlé.

Neznášal som seba a všetky veci, čo sa mi stali v decáku ma dobiehali. V pätnástich som napísal svoj prvý list, v ktorom som sa lúčil, ale neospravedlňoval som sa. O rok som napísal ďalší, a tak ich bolo zrazu sedem. Boli väčšinou stručné. Stručne napísané dôvody prečo som si siahol na život. Nechcel som tu byť. Svet bol pre mňa peklom a život utrpením. Keď som mal dvadsaťjedna bol mi diagnostikovaný zhubný nádor na srdci. A ja som bol za to skurvene rád. (Asi by som tu nemal písať nadávky, ale túto obálku ti dám, keď už budeš v takom veku, že všetkému budeš už rozumieť.) Doktorka povedala, že je to veľmi nezvyčajné ochorenie a že je potrebné, aby som okamžite začal s liečbou. Odmietol som. Začal som ešte intenzívnejšie riskovať svoj život. Robil som všetko, čo by som robiť nemal. Fajčil som trávu, cigarety, ožieral sa donemoty a môj sexuálny život bol tiež pestrý. Kúpil som si motorku a každým dňom dúfal, že na nej nedorazím na dané miesto.

Jedného dňa som išiel na motorke k jednému dievčaťu, volala sa Pamela.  Bola krásna a ja som jej krásu rád využíval. Pozvala ma k sebe domov a ja som mal pocit, že to potrebujem, aby som si vyčistil hlavu. Ako som išiel cestou okolo internátu na motorke, zaregistroval som len pohyb. Pohyb dievčaťa, ktoré mi prebehlo pred motorkou. Takmer som ju zrazil. TAKMER. Spomalil som a vynadal jej. Aj keď som už bol u Pamely srdce mi bilo rýchlo. Zabil by som ju. Stačilo by o sekundu spomaliť neskôr a bola by určite mŕtva. Jej tvár a oblečenie som si zapamätal až príliš dobre. Vyzerala smiešne. Ako z reklamy na cukríky.