Všetky pekné klamstvá |||.

•20•

Nickolas

Ak by som mohol, tak by som si kľudne tým všetkým prechádzal znova. Vymenil by som si to s Aime, pretože vždy, keď som sa na ňu pozrel a predstavil si, že sa jej niečo stane rozbolela ma hruď.

Začínalo byť na nej vidno, že už je unavená  z chodenia po doktoroch.
,,Nick." My s Ninou sme si toto nezaslúžili. Ona si to nezaslúžila. ,,Nick!" Otočil som sa k Nine a začal znovu žiť v tomto svete. ,,Neroztrhi tú fotku," dodala a ja som si až v tú chvíľu uvedomil, že z celej sily zvieram obrázok ultrazvuku. Prehltol som a položil fotku na parapetu auta. Nina sa ďalej pozerala na cestu a šoférovala. Jej auto už bolo opravené, ale aj tak sme išli mojim, keďže milovala šoférovať moje auto. Pretože vedela, že je jediná, ktorej to dovolím.

,,Mali by sme im to už povedať," povedala Nina, ale ani sa na mňa nepozrela. Kiežby sme mohli všetko ešte odložiť, ale už mi Nina dala na to čas a krátil sa.
,,Čo konkrétne?"
,,Všetko."
,,A ako chceš začať? Prísť za mojou mamou a povedať jej, že čakáme dcéru, ale naša prvorodená dcéra má leukémiu?"
,,Moja rodina to už vie. To ty si chcel čakať a čakáme už dlho."
,,Ja o tom hovoriť nechcem."
,,Tak to poviem ja, ale už to nemôžeme naťahovať."
,,Povieš to ty. Ja s nimi rozprávať o tom nechcem." Jediný s kým som bol ochotný hovoriť o Aiminej chorobe bola Nina a doktori. Viacej som sa o tom nechcel baviť. Ak som mohol nemyslel som na to. Povedať to každému by znamenalo myslieť na to, že mi umiera, každú sekundu, a to som nechcel.

Po pätnástich minútach v aute sme zaparkovali pred našim domom. Aime na tú jednu hodinu, čo sme boli u doktorky postrážila naša dochôdkyňová suseda, ktorú som ja neznášal, ale Nina ju zbožňovala. Mal som pocit, že ani Aime ju veľmi nemusí.

Našťastie naša suseda, ktorej som meno ani nevedel hneď odišla. Aime sa jej jedine pozdravila, ale ďalej si za jedálenským stolom maľovala.
,,Čo to kreslíš?" sadla si vedľa nej Nina. ,,Tatu."
,,Kreslíš mňa?" ozval som sa a pristúpil k ním k stolu. ,,Mhm," zahmkala a ďalej čarbala po papieri.
,,Páči sa ti?" opýtala sa Aime a veľkými očami na mňa očakávajúco zažmurkala. ,,Ešte nikto ma nenakreslil tak krásne," povedal som aj keď obrazok na papieri ani zďaleka nevyzeral ako človek, ale skôr ako niečo medzi pavúkom a koňom.

,,Koho máš radšej mňa alebo mamku?" sadol som si na stoličku.
,,To sa jej nemôžeš pýtať," povedala Nina. ,,Niekedy teba niekedy mamku," odložila pastelku do pohára medzi ostatné. ,,A teraz?"
,,Maminku."
,,Opýtam sa o hodinu."
,,Bože, Nick," zasmiala sa Nina a začala si prstami masírovať čelo. Vstala zo stoličky a schmatla Aime do náručia. ,,Čo to robíš?" smiala sa Aime.
,,Idem ťa týrať," odpovedala jej Nina a položila ju na gauč v obývačke. Zostal som sedieť na stoličke v kuchynskej časti, ale stále som mal na nich dokonalý výhľad.
,,A mne tvrdíš, že nie som normálny," povedal som potichu skôr sám pre seba. ,,Nič také som nepovedala!" zakričala Nina, ale nepozerala sa na mňa.

Gauč sme mali roztiahnutý, takže si obe naňho ľahli. Pozoroval som ako Nina obsypáva Aimino telo jemnými bozkami a ona sa smeje. Možno jej aj niečo hovorila, ale ja som nepočul čo.
Ako som ich pozoroval mal som pocit, že Aime nič v ten moment nebolí a ani Ninu neťažia pocity.

,,Opravíš mi copík?" opýtala sa Aime, keď sa dosmiala. Posadila sa pred Ninu a tá jej prstami prečesala vlasy, no hneď jej vlasy pustila, ako keby sa popálila. ,,Nick," zašepkala, ale aj tak som počul ako z pomedzi jej pier vyšlo moje meno. Bál som sa podísť k nim, ale urobil som to.

Sadol som si na gauč a pozeral sa na Ninu ako v dlani drží guču hnedých vlasov. ,,Mám vo vlasoch chrobáky?" opýtala sa Aime. ,,Nie, zlatko nemáš vši," prstami jej znovu opatrne prečesala vlasy, ale zostalo jej ich v ruke ešte viac. Nina urobila z vlasov chuličku a strčila mi ju do ruky. Videl som, že má Nina v očiach slzy, ale párkrát zažmurkala a odohnala ich. Odohnala ich len, aby si si to Aime nevšimla.

,,Môžeme ísť von?"
,,Chceš ísť na ihrisko?" Aime len prikývla. Zvieral som v ruke Aimene vlasy a vstal z gauča.
,,Ja mám ísť s Maxom a potom pôjdem pre Sama," oznámil som.
,,Hlavne nezabudni na toho Sama."
,,Nezabudnem. Aj tak musím ešte urobiť veci do práce."

,,Bež do izby. Vezmeme nejakú hračku so sebou vonku," povedala Nina  hlavne, aby sa na chvíľu zbavila našej dcéry. Hneď ako vyšla Aime na poschodie sa Nina otočila ku mne.
,,Nemôže sa to stať."
,,Aime to pochopí."
,,Nie, nechápeš to. Ja viem, že to pochopí, ale nemôžu jej vypadnúť vlasy. Nemôžeme sa dostať až do tohto štádia."

Ahojte lásky moje🌙🤍. Zakaždým keď si poviem, že napíšem kapitolu, tak nakoniec nenapíšem lebo nemám čas. Nebojte sa. Teraz je moja aktivita v prdeli hlavne kvôli škole lebo si chcem nazbierať aspoň na začiatku dobe známky, ale potom mi už nebude vadiť, keď to pôjde so mnou dole vodou a budem sa venovať hlavne shiftingu a písaniu. ❤️🧚🏻‍♀️ Ľubim vás a som tu a určite ešte budem. Takže odkladám koniec tejto knihy, pretože do konca víkendu nestihnem napísať 3 kapitoly, ktoré nás ešte čakajú. Teším sa hrozne na poslednú a na ďalšiu kapitolu, lebo 21. bude pripomínať jednu scénu z 1. knihy. Uvidíte.