Irresistible - Dokonalí

Kapitola dvadsať šesť - Zoznámte sa, Joe Black <1[Vanessa]>

„Počkať. Ty jej nedáš žiadne prášky?“ Spýtala som sa ho.

„A čo chceš jej dať, veď stratila krv, nemusela by sa prebrať, a aj tak nemáme na to čas,“ odvrkol nepríjemne. Kebyže nie je niekedy tak neodolateľný a nie je tu utrápená Lottie, vzala by som stoličku a tresla mu ju o hlavu.

Lottie podľa jeho pokynov vzala nejakú látku a omotala si ju okolo ruky a zahryzla do nej. Snažila sa dýchať pravidelne, no telo sa jej triaslo a pot jej stekal po tvári, akoby bolo štyridsať stupňov. Ryan vzal vatičku a očistil niečo zo zaschnutej krvi na pleci. „Kliešte,“ povedal a ja som sa spamätala zo šoku. Trasúcou rukou som mu ju podala a zľahka sa dotkla jeho ruky. Jeho oči na mne pristali, keď ucítil, aká som roztrasená. Pokrútila som hlavou a znova sa prilepila očami na Lottie. Toto rozhodne bude tá najhoršia chvíľka v mojom živote. Čo môže byť kurva horšie ako toto?

Ryan sa nadýchol a začalo to. Opatrne sa snažil vybrať guľku, ktorá tam uviazla a ja som nemohla uveriť, že to naozaj robím. Naklonila som sa bližšie a snažila sa všetko zachytiť. Neskutočné, zamrmlala som si pomedzi výdych tak potichu, že to nepočuli ani moje uši. Ryanova šikovnosť sa preukázala a zbadala som, ako už vyťahuje guľku von. Lottie sa striasla a mierne sa prehla. Jej zuby boli zovreté a oči pevne zavreté, pár sĺz stekajúce dolu jej ružovými líčkami. Nastavila som Ryanovi nádobu a počkala, kým nebudem počuť kov o kov, ktorý bude značiť, že guľka dopadla bezpečne do misky. Akonáhle sa tak stalo, paralyzovane som sledovala, ako sa guľka vplyvom gravitácie pohla na druhú stranu, keď som ju nahla. Adrenalín mi narazil do žíl a dýchanie sa zrýchlilo asi o jeden zabehnutý maratón viac.

„Vanessa!“ vytrhol ma zvýšený hlas Ryana z myšlienok. Vystrašene som na neho pozrela, na jeho stvrdnuté črty, ktoré značili, že je na mňa nahnevaný. Akonáhle ma však zbadal, trošku sa zjemnili. „Niť,“ zopakoval. Zmätene som sa pozrela na guľku v miske. „Vanessa,“ povedal znova, jemnejšie. „Lottie nás potrebuje,“ prehovoril až moc kľudne. Znova som sa pozrela na ňu, ako sa snažila nehýbať, aj keď bolesť prenikala cez celé jej telo.

Položila som nádobu a prichystala sa psychicky na zašívanie. Sledovala som, ako jeho prsty elegantne zašívajú ranu a s otvorenými ústami som sledovala posledný štich, ktorý spravil. Nožnicami som odstrihla zvyšnú nič a položila to na stôl. Ryan priložil na Lottiene čelo ruku. „Horíš,“ povedal a rýchlo sa rozbehol ku jednej zo skriniek.

„Viem, že to možno znie blbo, ale ako sa máš?“ spýtala som sa jej. Unavené červené oči pristáli na mojich vystrašených a pocítila som ľútosť veľkosti Japonska. Pristúpila som k nej a odtiahla jej upotené blonďavé kadere z tváre preč. Jej ruka sa zrazu dotkla mojej a ja som preľaknuto nadskočila. Neskôr som však jej stisk zopakovala. Jej zovretie bolo miestami až bolestivé, keď sa snažila zmierniť bolesť, aby nekričala. Ryan konečne prišiel a podal Lottie lieky, ktorá len s ťažkosťou dokázala do seba dať trošku vody.

Dvere sa rozleteli a dnu vbehol Harry. Oči sa mi zúžili a od hnevu som zovrela silnejšie Lottienu ruku, ktorá sa prekvapene zamrvila. Harry však nevypadal na to, žeby sa nejako obťažoval zaregistrovaním mojej prítomnosti, vyľakane hľadel na Lottie. „Ako si na tom?“ opýtal sa jej váhavo otázku, ktorú som jej položila aj ja. Zovrela som sánku a bála sa, aby som si náhodou nejako neublížila, alebo jemu.

„Práve sme skončili, mali by sme ju vziať do jej izby,“ povedal Ryan.

„Kde je?!“ počula som niekoho vzadu kričať, z diaľky, no zvuky sa približovali. „Čo máš teraz na mysli? Nie, ja ju zabijem!“ kričal niekto a dorútil sa do izby. Vysoký hnedovlasý muž sa zarazil vo dverách a zdesene pozeral na Lottie. Potom pozrel na mňa. „Čo tu robí? Kto to je?“ Ukázal na mňa prstom a nepríjemne na mňa prehovoril. Zahryzla som si do jazyka. Narozdiel od Uny som niekedy vedela, kedy treba mlčať, aj keď som musela stále rozprávať.