Neočakávané ||Lando Norris ||SK

20

Ďalšie dva mesiace som robila na dome. Každý jeden pracovný deň. Cez nedeľu som robila v hoteli. Výplata nebola bohvieaká, ale nejaká bola. No nemohla som sa sťažovať, keďže som veľmi nepracovala.

Prenajala som si firmu, ktorá mi to pomohla urobiť. Presnejšie ja som im pomáhala a oni všetko robili. Už bolo všetko hotové. Elektrina, voda, odpad a pod.

Papiere boli taktiež skoro hotové. Bolo mi z nich zle. Naozaj. Neznášala som papierovačky a tu ich trebalo asi milión! To bolo zatiaľ malé percento. Ešte veľká kopa ma len bude čakať. Teraz som maľovala. Bolo to pre mňa upokojujúce.

Spoznala som veľa nových ľudí. Našťastie som mala vpohode susedov. Hneď sme sa spriatelili. Veľmi ma tešilo, že až tak nepoznali moju temnú stránku, ktorá sa mimochodom začala pomaly vytrácať. To ma tešilo oveľa viac.

Hocikedy sa prišli ponúknuť, že mi pomôžu alebo mi doniesli nejaké jedlo. Dokonca ma párkrát pozvali k nim na obed. Prvýkrát som neochotne súhlasila, ale potom som išla s radosťou.

Mala som pocit, že teraz zažívam moje najkrajšie obdobie... Ale iba z jednej strany. Na druhej strane som sa prestala baviť s Landom. Písali sme si a výnimočne aj zavolali, ale už to nebolo také ako predtým. Teraz to bolo dosť...obmedzené. Prvý mesiac ma ešte prišiel pozrieť, no teraz vôbec. Začínalo ma to štvať a zároveň som z toho bola nešťastná.

Bol koniec februára a v F1 sa začínali závody. Už o päť dní bol prvý deň v Bahrajne. Tešila som sa, pretože konečne po dlhej dobe to budem môcť znovu pozerať, ale aj som sa bála o Landa. Čo keď sa mu niečo stane? On jazdí v síce krásnom, no smrtiacom stroji!

Ja hlupaňa! Prečo som jednoducho nemohla za ním ísť, kým som mala čas ja aj on? Nie, namiesto toho som musela stráviť všetok môj drahocenný čas v tomto poondiatom dome! Hrozne ma to štvalo! Chcela som mať všetko hneď hotové a teraz som asi stratila Landa!

A vlastne... Čo by sa stalo, ak by som teraz odišla a kúpila si last minute letenku do Veľkej Británie? Ale nechcem teraz v strede maľovania odísť... Zavrčala som. Už sa rozhodni ty idiot!

Po chvíli rozhodovania sa a prehodnoťovania som sa rozhodla pre Landa. Valček som položila do vedra s farbou. Utrela som sa, vytiahla mobil a začala pozerať na letenky.

Hneď ako som jednu našla, tak som ju odfotila a poslala Landovi.
B: súhlasíš? 😏

Odpísal mi do pár sekúnd. Ale nenapísal to, čo som čakala.
L: nie
B: prečo??
L: nebudeš sa trepať niekam kde nie som
B: a kde si? Nehovor že už v Bahrajne
L: ešte nie, ale teraz mi poď otvoriť ináč zamrznem 🥶

Počkať... On je tu? To si robí zo mňa srandu! K dverám som doslova zletela. Otvorila som ich tak prudko, až som si skoro vykĺbila rameno. Bolo mi to jedno. Ja som sa tak tešila na Landa, že som si bolesť nevšímala.

,,Landooo!" zvýskla som a išla som ho objať, no on ma chytil za zátylok a za pás, a pobozkal ma. Fúha, tak toto som nečakala. Myslela som si, že...
,,Už nie sme v takom vzťahu." uškrnul sa Lando.

Ako sakra vedel, na čo myslím?
,,Však si si myslela, že už nie sme v takom vzťahu aby som ťa mohol pobozkať. Je tak?" opýtal sa a zasunul mi pramienok vlasov za ucho.
,,Uhmmm, no... Áno." odpovedala som rozpačito. Tak som sa hanbila!
,,Tak si si myslela dobre." povedal zrazu a odstrčil ma.
,,Čo?" opýtala som sa. To má čo znamenať?
,,Postupne sme sa od seba odtrhli, čo si čakala?" nadvihol obočie.
,,Tak prečo mi to robíš?" opýtala som sa naštvane.

Pred očami sa mi zahmlelo a podlomili sa mi kolená. To nemyslí vážne! Niečo ešte hovoril, ale počula som ho akoby som bola pod vodou. Začala som sa triasť.

Zrazu som cítila silný tlak na ramenách a začala sa vzpierať. Čo sa to kurva deje?! Z diaľky som počula nejaké hlasy. Niekto na mňa volal, ale nevedela som posúdiť kto.

Srdce mi začalo biť ešte rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Zrazu som mala toľko adrenalínu a energie v sebe, že som ju potrebovala nejak uvoľniť. Nevedela som čo mám so sebou urobiť, keďže ma stále nejaký idiot držal! Pozbierala som všetku silu, vytrhla som sa a sadla si.

Hlasy som pomaly začala rozoznávať. Počkať, prečo mám zatvorené oči? Veľmi ťažko, ale podarilo sa mi otvoriť jedno oko.

Strhla som sa. Kde sa sakra nachádzam?! Prečo okolo mňa stoja ľudia s bielymi plášťami? Musím zistiť viac! Ihneď! Donútila som sa otvoriť aj druhé oko.

Chvíľu mi trvalo kým som si privykla na svetlo. Pomaly som zaostrila. Pocítila som, ako niekto ku mne priskočil, chytil ma za ruku a zavzlykal: ,,Matka na nebi! Benedetta!"

Otočila som sa za tým hlasom. Prečo sa tak pomaly hýbem?!
,,Prestaň revať." povedala som, priložila som Landovi dlaň na líce a utrela slzu. Zasmial sa.
,,To dievča je šialené! Po dvoch týždňoch sa zobudí z kómy a ešte ma aj rovno zahriakne, nech prestanem revať!" povedal a objal ma.

Zarazene som na neho pozrela.
,,Čo si povedal?" opýtala som sa.
,,Že si šiale-"
,,Nie, nie. To druhé. Zobudila som sa Z ČOHO?" prerušila som ho.
,,Z kómy." povedal a znovu sa zasmial. Vytreštila som na neho oči.

Bolestne pomaly som sa otočila k ostatným ľuďom. Doktor a sestričky. Poobzerala som sa okolo seba. Sedela som na posteli v nemocnici a bola som pripojená na niekoľko strojov. Striasla som zo seba nejaký štipec alebo čo to bolo, z prsta.

Sestrička ku mne rýchlo dobehla a snažila sa mi to dať späť, no bránila som sa.
,,Slečna, to musíte mať na sebe!" zahriakla ma. Hneď po zobudení som musela prepínať z angličtiny do nemčiny. Úžasné.
,,Načo? Veď sa cítim dobre! Nechcem to, dajte to preč." povedala som ostro. Sestrička zúfalo pozrela na doktora. Ten iba mávol rukou, tak odo mňa odišla.

,,Slečna Ophius... Pred týždňom ste spadla a poranila si hlavu. Upadla ste do kómy, ale teraz sa nám podarilo vás prebudiť." povedal doktor. Padla mi sánka. Čo? Ako? KEDY?