Neočakávané ||Lando Norris ||SK

4

Prišla som do mesta. Trhy som si všimla hneď. No najprv som išla po tie rukavice, keďže som vedela, že keď pôjdem na trhy, zabudnem na nich. Cestou som stretla mnoho ľudí, s ktorými sa poznám, ale ani sa nepozdravili. Veď ani sa im nečudujem.

Vošla som do malého obchodíku s lyžiarskou výbavou. Bol zariadený veľmi útulne. Staršia pani za pultom sa na mňa usmiala a povedala: ,,Vitaj moja. Čo ti dám?" Poobzerala som sa a povedala som: ,,Dobrý deň. Poprosím vás rukavice na lyžovanie."

,,Oh, asi sa už vypredali...dáš mi prosím minútku? Idem pozrieť do skladu." povedala sklamane. Prikývla som. Kým bola v sklade, obzerala som sa po obchode. Moju pozornosť upútali maličké lyže. Boli zhruba dvadsať centimetrov dlhšie ako moja noha.

Práve, ako som ich zobrala do ruky, že si ich obzriem, vyšla pani zo skladu. ,,Prosím vás...toto sú čo za lyže?" opýtala som sa. Pozrela sa na ne a odvetila: ,,Tieto sú veľmi výborné, ľahko sa ovládajú, no nikto ich nechce brať. Tak tu sedia a čakajú na vhodného kupcu."

Obzrela som si ich. Sú naozaj pekné. Nemali cenovku, tak som sa spýtala koľko stoja. ,,90 eur, ale tebe ich dám za 80" povedala pani a usmiala sa. Rýchlo som to prehodnotila. Krátke lyže sa ovládajú ľahko. Ešte k tomu sú pekné a ľahké a nie veľmi drahé.

Položila som ich na pult. Vyskúšala som si rukavice, ktoré doniesla zo skladu. Sedeli veľmi dobre. Kúpila som aj lyže, aj rukavice.

Potom som sa vybrala na trhy. Neviem čo sa stalo, ale nikdy som si nevšimla, aké sú pekné. Celá tá vianočná atmosféra, samé ozdôbky. Bolo to milé. Nikdy som ich takto farebne nevnímala.

Na trhoch som strávila cca 2 hodinky a išla som domov. Pozrela som, kedy mi ide autobus. O 10 minút. Výborne. Akurát stíham dôjsť na zastávku.

Prišla som domov. Práve bol obed, tak som sa najedla. Lyžovačka s Landom sa blížila a ja som začala byť nervózna. Čo ak sa strápnim? Dobrý rok som nestála na lyžiach.

Musela som sa nejako rozptýliť, tak som išla odpisovať na správy. Od rána som na nich neodpísala. Boli dve hodiny, keď som sa začala obliekať. Mala som 20 minút do odchodu lanovky. Je to blbé, že chodia iba dve lanovky, ale je to dlhá trasa hore, tak sa nečudujem.

Hore pri hoteli

Lando ma už čakal na dohodnutom mieste. Nejak som sa k nemu dovliekla s lyžami. Zobrala som si tie normálne. Malé vyskúšam cez týždeň, keď budem sama.

,,Ahoooj" privítal a objal ma. Zamrzla som. To len tak ma objal? Veď sa vidíme druhý deň...nechápem tomu. ,,Oh, prepáč! Myslel som, že...že ťa môžem objať." rýchlo ma pustil a ospravedlnil sa. Krivo som sa usmiala.

Potmehúdsky sa usmial a opýtal sa: ,,Dáme si jeden?" Presne som vedela, na čo myslí. Nie, mňa na to nedostane. Nebudem piť pred lyžovaním. Pokrútila som hlavou: ,,Akože halou! Ideme sa lyžovať, nie piť. Keď chceš, ty si daj. Ja si nedám."

Zasmial sa. ,,Dooobre, no." Pokrčila som plecami a povedala: ,,Ideme?" Prikývol. Obuli sme si lyže a dohodli sa, akou trasou pôjdeme.

Celý čas ako sme išli dole, bol za mnou. Bol to veľmi dlhý kopec. Asi v polke ma vytrelo. Zabrzdil a došiel ku mne so smiechom: ,,Počul som, že ma vyprášiš ako koberec!",,Rok som nelyžovala!" bránila som sa. Vypukol ešte do väčšieho smiechu, až tiež spadol. Vyzeral smiešne a k tomu jeho smiech bol tak nákazlivý, že som sa aj ja začala smiať. Postavili sme sa a zišli dole k lanovke.

Celý deň bol naozaj úžasný. V živote som sa nenasmiala toľko ako dnes. Vážne. Lando bol veľmi zábavný, milý a k tomu diabolsky pekný.

Keď sme sa lúčili, objala som ho. Samozrejme, objatie mi silno opätoval, ale opýtal sa: ,,Čo tak zrazu?",,To je vďaka za celý tento perfektný deň. Nikdy som sa takto nebavila. Naozaj nikdy." odpovedala som a objala ho ešte tuhšie.

Asi 10 sekúnd sme stáli v objatí. Bolo mi veľmi príjemne. Nikdy som si neuvedomila, že aj niečo také človek potrebuje. No...nemala som to odkiaľ vedieť, keďže moja rodina ma nemala rada.

Keď sme sa pustili, cítila som sa prázdno. Akoby mi niečo chýbalo. Rozlúčili sme sa a ja som sa prvýkrát za dlhý čas úprimne od srdca usmiala.

Išla som na izbu a celou cestou som si všímala svet vôkol mňa. Bol naozaj nádherný. Veci, ktoré som inokedy ignorovala alebo ich dokonca neznášala sa mi začali zdať pekné. Neviem čo sa stalo. Mám výbornú náladu...vďaka Landovi.

A to sa mi prestalo páčiť. Bude tu už len 5 dní. Presne ako som si myslela. Bude to chvíľková radosť a potom sa všetko vráti do normálu. Svet bude znovu sivý.

Dnešná lyžovačka s Landom bola naozaj úžasná. Veľmi som si ju užila. Ale až príliš som sa k nemu naviazala. Začala som ho mať rada...no nemôžem. Vytvorím si s ním dobrý vzťah, budem sa cítiť fajn a potom odíde preč. Nie, nesmiem to dopustiť. Musím ho už nechať na pokoji.

Tak som aj urobila. Začali mi od neho chodiť správy, ale ja som ich ignorovala. Mala som chuť ten mobil schmatnúť a odpísať mu, no namiesto toho som si ho stíšila. Musím sa venovať niečomu inému, aby som naň nemyslela.

Bolo síce 9 hodín večer, ale ja som sa musela nejak rozptýliť. Išla som si upratať celú skriňu. Všetko som vyhádzala, potriedila a znovu poukladala. Bolo 10 hodín, keď som skončila a hneď na to som išla spať. Myšlienky som mala niekde úplne inde. Našťastie.