Neočakávané ||Lando Norris ||SK

15

Ten bozk bol čisto úprimný. Nielen od neho, ale aj odo mňa. Netušila som, že mi dokáže jeden človek tak prirásť k srdcu len za desať dní.

Keď sme sa odtiahli, zakrútila sa mi hlava a podlomili kolená. Našťastie ma Lando pevne držal, takže som nespadla.

,,Čo sa deje?" opýtal sa vystrašene.
,,Nič, nič... To len z toho, čo sa práve stalo." začervenala som sa.
,,To budeš mať závrat každý raz, čo ťa pobozkám?" uškrnul sa.
,,Chvíľu mi bude trvať, kým si na to zvyknem."
,,V tom prípade ti treba tréning." povedal a znovu ma pobozkal. Tentoraz to bolo rýchle.

Pošteklilo ma z toho celé telo. Mohla by som to robiť 24/7. Keď som si uvedomila, že ma ešte stále musí Lando podopierať, tak som sa rýchlo pozbierala.

,,Môžme ísť dovnútra? Mrznem." povedala som. Trochu kruto som prerušila túto atmosféru, ja viem.
,,Samozrejme" povedal a otvoril mi dvere, nech vojdem.
,,Až po tebe." usmial sa.
,,Tentoraz budem gentleman ja. Takže až po tebe." povedala som. Nadvihol obočie, zasmial sa a vošiel dovnútra. Vošla som za ním a zatvorila som.

Išli sme sa rýchlo prezliecť do suchých vecí. Zhruba o hodinu začali chystať štedrovečerný stôl. Dali sa tam obrusy a mne dali taniere, nech ich porozdávam.

Keď som s nimi kráčala ku stolu, tak sa mi pred očami vyjavil obraz spred pár rokov, keď som ešte trávila Vianoce s mojou posratou rodinou. Sčernelo sa mi pred očami a rozklepali sa mi nohy. Musela som zastať, aby mi tie taniere nespadli.

,,Všetko v poriadku?" opýtala sa ustarostene ich mama.
,,Áno, som v pohode." nasilu som sa usmiala, aby ma nechala tak. Premerala si ma očami, no nakoniec išla ďalej robiť svoju prácu.

Keď mi už bolo lepšie, tak som dokráčala k stolu a začala som rozdávať taniere. Znovu mi prišlo zle, no dokončila som to. Skoro. Posledný tanier som poriadne neuložila na stôl a spadol mi. Vtedy som už mala celú scénu pred očami.

Znovu Vianoce o hovne. Rýchlo pripravím stôl, pretože rodiča sú neschopní a zneužívajú ma. Aspoň jedlo donesú. Keď som mala všetko hotové, tak som svojim dlhým vrkočom nechtiac zavadila o tanier, ktorý spadol.

Rýchlo som pozbierala črepiny aby si to nevšimli. No oni to počuli. S nervami dobehli ku mne a nasilu ma otec zdvihol zo zeme, až mi popadali všetky črepiny.

,,Ty neschopné dievčisko! Čo si zas urobila?!" zavrčal.
,,Prepáč, ja som zavadila nechtiac vrkočom..." rýchlo som povedala.
,,Tie tvoje skurvené vlasy! Nepovedala som ti, že si ich máš zapliecť lepšie?!" povedala mama.
,,Naozaj prepáčte. Poupratujem to. Ani nebudete vedieť, že sa niečo rozbilo." povedala som a zohla som sa, že to pozbieram.

No bola som pomalá. Otec zobral najostrejšiu črepinu, chytil môj vrkoč a odrezal ho. Chytila som sa za vlasy. Moje dlho pestované vlasy, ktoré som mala až po zadok sú fuč. Teraz ich mám po plecia. Moju drahocennú vec.

Do očí mi vhŕkli slzy.
,,Čo reveš? Neposlúchla si, tak vidíš následky!" zakričala mama.
,,Nestoj! Pozbieraj ten bordel!" povedal otec.

Rýchlo som to pozbierala, odniesla to do koša a vrátila sa k stolu. Tvárili sa, akoby sa nič nestalo.

Večera prešla v napätí. Keď sme dojedli, tak som všetko pozbierala a išla som do obývačky. Pod stromčekom, medzi 20 darčekmi, ma čakal jeden jediný darček. Ponožky. Viac som ani nečakala od rodičov. Rozbalila som ho, zahrala som falošnú radosť, po chvíli povedala že som unavená a odišla som hore. Tak ako každý rok.

Bolo mi do plaču. Ostaň silná, nesmieš plakať. Nedaruj im to. Silou vôle som zadržala slzy. Začala som rozmýšľať, keď som prišla na jeden nápad. Bol šialený, ale bola to moja jediná možnosť.

V noci som si pobalila potrebné veci a tesne nadránom som odišla z domu. Nikdy som sa nevrátila. Netušila som kam, ale niekam sa dostanem. Musím.

,,Benedetta?" ustarostene sa opýtala ich mama. Neodpovedala som. Kľačala som medzi črepinami, ruky som mala od nich celé dorezané, no bolesť som necítila.

Odniekiaľ pribehol Lando, zobral ma do náruče a povedal: ,,Ben, rozprávaj. Prosím. Daj to zo seba von." Visela som mu v rukách ako bábika. Počula som ho, akoby som bola pod vodou.
,,Ospravedlňte ju. Má za sebou ťažkú minulosť." rýchlo povedal Lando a utekal so mnou ku schodom. Odkiaľ vedel, čo sa mi práve dialo?

,,Von..." zachrčala som. To bolo všetko, čo som dokázala povedať. Rýchlo zobral jednu bundu, ktorú cezomňa prehodil a vyšiel na terasu.

Asi dve minúty som len dýchala. Sústredila som sa na dych, aby som neodpadla. Potom som sa postavila, no aj tak ma Lando podopieral.

Celých 8 minút čakal, kým začnem rozprávať. Nakoniec som aj začala. Vyrozprávala som mu celý príbeh. Rozprávala som asi 5 minút stále. Všetka bolesť sa zo mňa liala preč. No slza nevyšla ani jedna. Bolo mi to jedno, že mi krvácajú celé ruky. To nebolelo.

,,Prepáč." povedala som na konci.
,,Nie, to ty mi prepáč. Mal som byť pri tebe." povedal a objal ma. Vnorila som sa mu do náručia. Objatie bolo presne to, čo som potrebovala. Presne to, čo som chcela a čo mi v živote chýbalo.

Po chvíli ma pustil a zašepkal: ,,Ďakujem, že si mi to povedala." Bola som ticho.

Keď som sa spamätala, všimla som si, že som mu zašpinila oblečenie mojou krvou.
,,Och preboha!" vyhŕkla som.
,,Všade je krv!"
,,To nič, nevadí." upokojoval ma.
,,Vadí!" povedala som. Bola som stále vystrašená, ale už aj naštvaná na seba.
,,To je v poriadku, naozaj. Ver mi." povedal dôrazne.
,,Môžme ísť dovnútra, či tu chceš ešte ostať?"

Chcem tu ešte ostať, ale sú Vianoce a ja im kazím celý večer. Nie je to pre neho spravodlivé.
,,Poďme." zavelila som a pozrela som mu do očí, aby vedel že to myslím vážne. Prikývol a išli sme k stolu. Ja som si išla umyť ruky a Lando sa išiel prezliecť.

Všetci už napäto čakali.
,,Ja... Mala som niečo ako záchvat. Vybavila sa mi veľmi nepríjemná spomienka... Prosím, odpusťte mi, že som vám takto pokazila Vianoce." povedala som.

Chvíľu bolo ticho. Chcela som odísť, tak zle mi z toho bolo. Nakoniec sa ozvali rodičia.
,,Všetko je v poriadku." povedal Adam.
,,Drahá, pomôžeme ti, keď budeš chcieť. Ak sa budeš potrebovať vyrozprávať, sme tu pre teba." usmiala sa Cisca. Potichu som si vydýchla od úľavy.

,,Ďakujem. Nesmierne si to vážim." povedala som.
,,Tak teda, ideme jesť? Prisadni si dievča. Určite si hladná, tak ako my všetci." povedala Cisca a pokynula mi rukou, nech si sadnem. Usmiala som sa a sadla som si.

Vďaka týmto ľuďom bude zo mňa nový človek. Lepší. Silnejší. Zdravý na duši. Vďaka nim prežijem svoje prvé krásne Vianoce.